Dr. John, pôvodne štúdiový hráč a producent z New Orleansu, sa svetovému publiku predstavil v nespútanej ére 60. rokov albumom „Gris Gris“. Nahrávka svojou tajomnosťou a fantáziou síce zapadala do vtedajšej psychedelickej éry, ale čerpala z úplne iných koreňov, než sanfranciský acid-rock. O rok neskôr sa podarilo tajomný opar nad New Orleansom zvýrazniť Petrovi Fondovi a Dennisovi Hopperovi vo filme „Easy Rider“.
Čím je vlastne New Orleans tak lákavý? Pre Američanov predstavuje toto mesto vstupnú bránu ako do španielskej a francúzskej kultúry, tak aj do Afriky. Zrodil sa tu jazz, a dodnes tu trvá tradícia karnevalov Mardi Gras.
Dr. John však žije od 80. rokov v New Yorku odsťahoval sa preto, že povestná neworleanská hudobná scéna začala zhasínať, čo malo politické príčiny. Nový starosta mesta sľúbil, že sa vysporiada so zločinnosťou, a tak začal postupne likvidovať všetky podozrivé herne a nevestince. Skutočných zločincov nezlikvidoval, len ich zatlačil hlbšie do podzemia, a o prácu pripravil hudobníkov, ktorí po roky v zábavných podnikoch nachádzali obživu. Úpadok neworleanskej scény opisuje Dr. John (vlastným menom Mac Rebennack) vo svojej autobiografii „Under A Hoodoo Moon“. Rovnako otvorene tu spomína roky strávené v heroínovom návyku, liečení aj konflikty s políciou a manažérmi.
Pianista, spevák, gitarista a producent Dr. John vyznáva hudbu, ktorá vzniká zo živého kontaktu medzi muzikantmi. Počas svojho života pracoval s desiatkami legendárnych hudobníkov, vrátane Rolling Stones, ktorých však v knihe nekompromisne osočuje, pretože si od neho vypožičali pesničku, ktorú si neskôr privlastnili po názvom „Cocksucker Blues“.
Nasledujúci rozhovor prebiehal po telefóne medzi Prahou a New Yorkom roku 1995, kedy na trh prišiel jeho nový album Afterglow (GRP/BMG).
Nechýba vám teraz New Orleans? Nemáte potrebu sa tam vracať a čerpať inšpiráciu?
„To je pravda, občas to tam musím skontrolovať, pozrieť sa, kto kde hrá, a teraz som sa práve odtiaľ vrátil. V New Orleanse je strašná chudoba, je to niečo ako tretí svet, ľudia sú takí chudobní, že napríklad nemajú vôbec žiadne peniaze.“
Ale tiež sa tvrdí, že v krajoch s tvrdým živobytím vzniká tá najlepšia hudba.
„To je možno pravda, ale muzikanti tiež musia mať kde hrať. V New Orleanse je dnes 80% hráčov, ktorí chcú odísť preč.“
Pre veľa ľudí zostane New Orleans spojený s filmom Easy Rider. Cieľom oboch hlavných hrdinov bol neworleanský karneval Mardi Gras. Predstavuje toto mesto nejaký symbol pre celé Spojené štáty?
„Teraz som práve hovoril s dvoma bývalými spoluhráčmi Joshua Redmana, a oni sa tam presťahovali, aby aspoň trochu absorbovali tie korene a kultúru.“
Váš album Afterglow predstavuje aj návrat ku koreňom?
„Tam sú veci, ktoré som poznal už od svojho detstva, a tiež pár skladieb, ktoré som napísal pre iných spevákov – ako „There Must Be A Better World Somewhere“, čo sme s Doc Pomusom zložili pre B.B. Kinga, a on to natočil na album, za ktorý dostal začiatkom ;80. rokov Grammy ‘New York City Blues’ sme napísali pre Jimmy Whiterspoona. Skladbu ‚I’m Just a Lucky So-and-So‘ od Duke Ellingtona nahralo veľa ľudí, ale ja som ju chcel posunúť trošku bližšie k blues a funku. Zakaždým vlastne natáčam úplne inú platňu – nepáči sa mi prešľapovať na jednom mieste“
V 60. rokoch hudobníci hľadali niečo nové, a teraz sa naopak skôr vracajú k svojim koreňom. Myslíte si, že sa toto zase zmení?
„Hudba sa vyvíja v kruhoch, a zakaždým si môžete inšpiráciu vybrať z iných miest a z iných časov. Veľa vecí, ktoré píšem teraz, vyzerajú, že sú oveľa staršie ako skladby, ktoré som písal skôr, ale ja o tom veľmi neuvažujem. Keď niečo píšem, riadim sa len tým, aby sa mi to páčilo. Tiež mám šťastie, že sú okolo mňa ľudia, ktorí majú k tým koreňom blízko.“
Keď cestujete po koncertoch s New Orleans Revue, tak s vami spravidla vystupujú Mardi Gras Indians. Zažil som ten koncert roku 1992 v Berlíne a fascinovali ma dve veci – jednak neuveriteľná surovosť ich prejavu, a potom to, že to nie sú Indiáni, ale černosi. Ako je to s nimi vlastne naozaj?
„Za otrokárskych čias utekali otroci do močiarov v Louisiane v Bayou Country, a spravidla sa tam oženili. Touto cestou sa indiánska a černošská kultúra začala prelínať, a preto teraz v Louisiane existuje veľa čiernych Indiánov – celé rody či kmene. A keď sa tie ich africké korene zmiešajú s indiánskymi, je z toho veľmi zvláštna kultúra. V USA bol indiánsky svätý menom Black Hawk, a ten podľa legendy Indiánom kázal, že majú oslavovať ako indiánske, tá černošské tradície, že to pre nich bude cesta k prežitiu. Ja práve teraz chystám demo nahrávky svojich skladieb pre dve skupiny týchto Indiánov – pre Wild Magnolias a Golden Eagles. Napísal som im pár pesničiek, takže teraz budú mať šancu predstaviť sa aj trochu inak.“
Je dnes v hudbe ešte dôležité, či je niekto černoch alebo beloch? Pred päťdesiatimi rokmi bolo všetko ešte prísne rozdelené – aj publikum, takže vtedy by ste asi tiež nemohol robiť to, čo teraz.
„Možno, že sa mi podarilo na neworleanskej scéne zbúrať pár rasových bariér. Keď som v 50. rokoch pracoval ako producent, nebolo mi ešte ani dvadsať, ale oni si ma najali, pretože som dal dohromady vždy tých najlepších muzikantov. Najímal som totiž ja belochov tak aj černochov, čo vtedy ešte nebolo zvykom.“
Takže ste vlastne robil v New Orleanse to isté, čo v Memphise Sam Philips, keď nakrúcal tie najstaršie single s Elvisom Presleym, ktoré vlastne tiež predstavujú prvú kombináciu belošského a černošského cítenia.
„O Presleym toho zase toľko neviem, ale s Philipsovou rodinou som pracoval koncom 50. rokov, a všetci sme vtedy skrátka chceli dosiahnuť čo najlepší výsledok a pracovať s ľuďmi, ktorí niečo vedeli.“
Pohybovať sa na hranici medzi oboma rasami mohlo byť ale aj trochu riskantné.
„Tiež keď ma kvôli tomu sledovala polícia, išli proti mne čierni odborári a bieli odborári, tie ich spolky boli vtedy rozdelené. Stále proti mne bojovali, ale muzikanti stáli za mnou. Začiatkom 60. rokov som bol jediným belochom u gramofónovej firmy, kde boli samí černosi. Z troch gitaristov, ktorí ma učili, boli dvaja černosi. Môj otec predával platne a nakupovať k nemu chodili hlavne černosi. Asi to na mňa malo dôležitý vplyv. Keď sa pozriete na históriu hudobníkov v New Orleanse, tak my sme tam boli odjakživa rasovo integrovaní, žiadne delenie podľa rás neexistovalo, akurát sme to museli robiť potajomky. Teraz je už všetkým jasné, že hudba nás spája, a politika nás rozdeľuje.“
Keď sa Bill Clinton stal prezidentom, mnoho hudobníkov to bralo ako pozitívny signál. Čo ste si myslel vy?
„Tak počúvajte – ja politikom veľmi neverím, a myslím si, všetko kazia tie skryté sily za zatvorenými dverami, ktoré politikou hýbu, a o ktorých sa v novinách nepíše. Svet politiky má svoje zvláštne zákonitosti: aj keď príde veľmi silná osobnosť, nemá veľa šancí. Môže prísť atentát, séria škandálov, alebo ho jednoducho nezvolia. Už som videl veľa ľudí, ktorí chceli zaviesť zmeny – a väčšinou sa im to nepodarilo.“
V živote ste vyskúšali množstvo látok, ktoré sú mimo zákona. Veríte na ich legalizáciu?
„To, že drogy nie sú legálne, predstavuje vysoko lukratívnu príležitosť pre gangy, ktoré drogy vyrábajú či pašujú – podobne lukratívne je potrebné pašovať zbrane. Možno, že by sa to dalo zariadiť inak, ale v tejto chvíli nepoznám odpoveď.“
Keď by teda niekto chcel mäkké drogy legalizovať, podporovali by ste ho?
„Ja sám neviem, či by z toho vzišlo niečo dobré. Už ma unavujú ľudia, ktorí tvrdia, že poznajú riešenie. Je veľký rozdiel medzi tým, keď to niekto len tvrdí, a keď riešenie skutočne má. Pokiaľ niekto skutočne robí niečo, čo môže ľuďom pomôcť, budem ho podporovať až do horkého konca. Podieľam sa na rade akcií pre deti, ktoré sa narodili s nevyliečiteľnými chorobami, pre bezdomovcov, ktorí prišli o živobytie, pretože boli zrušené továrne, kde predtým pracovali. Robil som toho oveľa viac, než som zistil, že peniaze sa k tým ľuďom často vôbec nedostanú.“
Keby ste mali pätnásťročné deti, ako by ste na to šli? Zakazovali by ste im niečo?
„Veľa detí sa teraz dostáva do konfliktov, pretože sú skazené výchovou. Rodičia im niečo najskôr nariaďujú, a oni potom sami zistia, že pravda je trochu iná. Dostávajú zlé informácie. Deti sa učia veľmi rýchlo, a spravidla na ulici. Kedysi dávno bol obchod s drogami výhradne v rukách dospelých – teraz s nimi na uliciach kšeftujú deti, a dospelí zostávajú v pozadí.“
Tvrdí sa, že rap sa stal novým prostriedkom černošskej kultúry. Zaujíma vás aj táto hudba?
„Na mojom predchádzajúcom albume Television hosťoval Anthony Kieidis z Chilli Peppers, a teraz som niečo skúšal s človekom, ktorý si hovorí KRS 1. Ja nie som proti ničomu a proti žiadnej spolupráci, zaujíma ma hudba a som rád, keď ju hrajú živí muzikanti. Viem, že niektorí rapperi si vystačia len s množstvom elektrických mašiniek, nič proti tomu nemám, ale viac ma zaujíma, keď sa do toho zapoja živí hráči.“
Plánujete cestu do Európy?
„Robili sme jeden živý koncert pre rozhlas v Nemecku, a potom ešte jedno vystúpenie v Anglicku. Ak nás niekto pozve, tak prídeme. Na Prahu mám krásne spomienky, bol som u vás v 70. rokoch s Chrisom Barberom a dodnes viem, že Praha je veľmi krásne mesto. Hlavne ma tam fascinovali tie staré budovy a katedrály. Na všetkom dokážem oceniť obe tváre, ako tú nádhernú, tak aj tú škaredú. Zaujíma ma oboje.“
Petr Dorůžka (preklad NMR) viac na: http://www.doruzka.com/ (foto: Bruce Weber)
