Terakaft - Alone (Ténéré) (Out Here Records , 2015)
Terakaft – hudobná skupina malijských Tuaregov – je ideálnym príkladom transformovania etnickej kultúrnej osobitosti do súčasnej modernej podoby. Žasnem akého silného ducha majú niektoré národy, často práve tie najťažšie skúšané – utláčané, ponižované, odsudzované. Patria k nim aj Tauaregovia z Mali (konkrétne z jej severnej časti Azawad, na krátku dobu Tuaregmi vyhlásenej za nezávislý štát), krajiny, ktorú u nás mnohí pokladajú za bezvýznamnú, hoci má bohatú históriu siahajúcu do minulosti k veľkým ríšam (Gao, Mandinka, Songhai), ktoré riadili obchod na Sahare a boli centrami vzdelanosti a kultúry. Napriek suchám a následnému hladomoru s obeťami dosahujúcimi v niektorých regiónoch úmrtnosť takmer polovice obyvateľstva, dokázali národy a etniká žijúce v Mali pretrvať aj so svojimi vlastnými kultúrami dodnes. Mali má najväčšiu frekvenciu uznávaných hudobníkov v západnej Európe a USA, spomedzi všetkých afrických krajín. Spomínam si na kurióznu skutočnosť spred niekoľkých rokov, keď malijskí hudobníci obsadili takmer všetky miesta v niektorých rebríčkoch najlepších albumov. A neboli medzi nimi len tí najznámejší –Amadou et Mariam (Pohoda 2007), Salif Keita, Oumou Sangare, Toumani Diabaté.
V posledných rokoch nečakane v hudbe dvíhajú hlavy Tuaregovia. Najprv to bola skupina Tinariwen. V roku 1980 pôsobila v utečeneckom vojenskom tábore vzbúrencov proti vláde v Mali. Patrili k nim predovšetkým Tuaregovia hovoriaci jazykom tamašek (tamasheq). Vyzbrojoval ich bývalý líbyjský vodca Kaddáfí. Rozkol medzi nimi a vládou začal následkom sťahovania Tuaregov do miest. Dokiaľ žili kočovným spôsobom života, nikomu neprekážali, no keď začali v mestách zaberať pracovné miesta, uplatňovať si oprávnené nároky občanov krajiny, situácia sa zvrtla, vznikol problém, prekážka, predovšetkým ekonomická a nadväzne aj politická. Tuarégovia žiadali vytvorenie vlastného štátu na území Azawadu, čo vyústilo do bojov medzi nimi a vládnou armádou Mali. Spočiatku po ich boku bojovali aj prívrženci islamských teroristických jednotiek, no tie si ich znepriatelili snahou prevziať absolútnu moc a zavádzať rozličné nezmyselné opatrenia. Tuarégovia teda začali bojovať aj proti nim, hoci väčšina z nich vyznáva islam. No trošku iný, ženy nenosia zahalené tváre, ale muži. Navyše ženy sú hlavou rodiny a keď je to potrebné, tak zdvihnú aj zbraň. Okrem toho Turégovia obrazne sedia na bohatých zásobách uránu, ropy a fosfátov. A preto sa snažia Francúzsko, USA, Čína a Rusko získať v Mali rozhodujúce postavenie. Čo celú situáciu neprehľadne skomplikovalo.
Skupina Tinariwen šírila svoje nahrávky na magnetofónových kazetách nielen do svojho okolia, ale prostredníctvom francúzskej world nusic skupiny Lo´ Jo aj do Francúzska (francúzština je v Mali úradným jazykom), odkiaľ sa neskôr dostala do sveta. Jej hudobný štýl má pomenovanie tišumaren (tichoumaren). Toto slovo je odvodené od francúzskeho slova chômeur – nezamestnaný. Postupom času tento štýl začali hrať mnohé ďalšie hudobné skupiny Tuaregov jazyka tamašek z pohraničných oblastí Mali, ktoré susedia s krajinami Niger a Burkina Faso. A pridali sa k nim aj Tuaregovia z iných krajín. Dnes už spolu vytvárajú hudobnú scénu rešpektovanú v centrách modernej hudby – v Paríži, Londýne, New Yorku. Tvoria ju hudobníci a skupiny Terakaft, Bombino, Tamikerst, Toumast, Etran Finatawa, Tartit, Koudede, Abdallah Oumbadougou, Group Doueh, Group Inerane, Kel Assouf, Amanar, Nabil Othmani, Mdou Moctar, Lek Sen, Hama a ďalšie. Väčšina slovenských médií o tišumaren našich občanov neinformuje, tak ako neinformuje ani o mnohých iných druhoch súčasnej hudby, ktoré priamo nesúvisia s najviac sprofanovanými angloamerickými štýlmi. Iba festival Pohoda, ako jediná naša festivalová spojnica s hudbou sveta, nám naživo predstavil v roku 2008 skupinu Tinariwen.
Tišumaren má rebelský, spoločensko-politický podtext. Spája pôvodnú hudbu Tuaregov s rockom. Bolo by ho možné označiť za africký psychedelický blues rock. Všeobecne býva označovaný ako púštne blues, Tuareg blues. 11 mája vychádza oficiálne nový, v poradí piaty album malijskej skupiny Terakaft (Karavána) s názvom Alone. Tvoria ju aj zakladajúci členovia Tinariwen, preto je spolu s ňou pokladaná za priekopníčku a strážkyňu štýlu tišumaren. Album Alone produkoval Agličan Justin Adams (Robert Plant, Tinariwen, Juldeh Camara), ktorý má s produkovaním africkej hudby bohaté skúsenosti. Kapela ho koncertne predstaví prvý raz 29 apríla v Londýne. Temperamentné rytmy Tuaregov evokujúce kroky tiav, spolu s intenzívnymi gitarovými rockovými riffmi, privádzajú do tranzu, dvíhajú k tancu, k životu, spaľujú vzduch ako slnko na Sahare. Texty hovoria o priateľstve a tolerancii, mieria predovšetkým na krajanov Terakaft. The Daily Telegraph napísal: „Zvuk Terakaft je najdrsnejšou a najcharakteristickejšou exkurziou do hudobného sveta Sahary“.
A prečo by mal byť tento album pre nás zaujímavý? Ak by pre niektorých poslucháčov nebol zaujímavý z hľadiska hudobnej krásy, čo sa snáď nestane, mohol by byť zaujímavý ako ukážka hudobnej cesty, ktorou by sme sa mohli aj my na Slovensku uberať, pretože vedie k uznaniu vo svete. Je to cesta vedúca cez našu národnú svojbytnosť, našu vlastnú tvár. Keď svojou vlastnou cestou dokážu kráčať Tuaregovia z púšte, tak by sme to mohli dokázať aj my.
Miroslav Potoček
