The Chills – Silver Bullets (Fire Records 2015)
Keď v rokoch 1981 – 1985 začala v Británii naberať obrátky nezávislá scéna, vniesla do hudobného diania atmosféru, akú v ére sixties vyvolávali beatové skupiny, ktoré okolo seba šírili nákazlivý entuziazmus. O tomto dianí vtedy vedela na Slovensku len hŕstka hudobných nadšencov, nedostalo sa do povedomia širokej hudobnej verejnosti, nemohla si teda k nemu vytvoriť vzťah. Boli sme odtrhnutí od jednej z etáp vo vývoji hudby, čo na našu hudobnú scénu nemalo pozitívny dopad. Vtedy vznikal na nezávislej scéne indie pop – hudobný žáner, ktorý dodnes pretrval a žije čulo naďalej. Spojenie rocku a popu, raz zafarbené folkom, inokedy jazzom, elektronickou hudbou, world music, alebo niekedy aj súbežne všetkými týmito žánrami, predchnuté duchom The Velvet Underground, to bol nápad, ktorý vydržal bez straty kúzla dodnes, takmer 37 rokov.
V rovnakom čase, keď indie pop vznikal v Anglicku, vznikal aj na Novom Zélande. V prístavnom meste Dunedin, v meste univerzít, zahájila v roku 1980 svoju činnosť hudobná skupina The Chills. Viedol ju pesničkár Martin Phillipps. Spočiatku to vyzeralo na jednu z mnohých garážových variant The Velevet Underground, The Byrds, Love. No Martin rýchlo dozrieval k osobitému skladateľskému a speváckemu štýlu. The Chills sa stali vzorom pre desiatky skupín na Novom Zélande. Niektoré získali určitý rešpekt aj vo svetovom meradle – The Bats, Able Tasmans, The Clean, Jean-Paul Sartre Experience, The Verlaines.
Začali o nich písať anglickí hudobní kritici. Ich štýl dostal pomenovanie – Dunedin Sound. Inšpiroval amerických R.E.M, Mudhoney, Pavement. The Chills nadchli aj legendárneho Johna Peela. No mali smolu, ich bubeník podľahol leukémii, personálne zmeny v zostave boli nezdravo časté a napokon sa ozvala aj choroba – Martinova hepatitída C, následne depresia, potom používanie antidepresív, priberanie na váhe. A to práve v čase, keď z nezávislej scény prešiel pod strechu Warner Music Group a nahral s The Chills dva svoje najlepšie albumy – Submarine Bells (1990), Soft Bomb (1992). Jeho psychický úpadok zašiel až tak ďaleko, že na neho ukazovali prstom a kričali: „Pozrite sa na toho chlapa! To je Martin Phillipps! “ Jeho tradičná ekologická aktivita mu pomohla postaviť sa znovu nohy. The Chills boli totiž vždy veľkými ekologickými aktivistami. Možno i preto ich hudba nikdy neznela industriálne, chladne, agresívne.
Teraz (po devätnástich rokoch!), konečne vyšiel Martinovi a jeho obnovenej skupine The Chills nový album – Silver Bullets. Len čo Marin otvorí ústa, zimomriavky mi začnú behať po chrbte. To je prednes, dievčatá a chlapci, dámy a páni! Patrí všetkým, mladým, starým, je univerzálny, príjemný, no nie je zženštilý. A je aj sugestívny, akoby oznamujúci: „Už som zase tu, vážení!“ Intonačne nie je presvedčivý, najmä na koncertoch, no nechýba mu osobitý výraz.
Album začína krátkou introdukciou, štýlom neurčitou, trošku ambientnou, z ktorej asi málokto vytuší, čo bude ďalej nasledovať. Prvých päť skladieb na mňa pôsobí ako zahrievacie kolo. A potom to príde, šiesta – Liquid Situation. Gitary zvonia ako zvony kvintesencie surf rocku, sound je napnutý na prasnutie nahromadenou energiou, letí ako prakom vystrelený, aby po päťdesiatych sekundách zasiahol cieľ a … skladba končí! V momentne, keď som sa dostal do varu. To nie je možné, koniec? Už? To je mrhanie skladateľskými nápadmi. No nenastane opadnutie rozjasanej nálady vyvolanej hudbou, nápady na mňa dopadajú, ako keby ich niekto vychrstol z naberačky. Pretože … začína skladba – Pyramid / When The Poor Can Reach The Moon. Strieda sa v nej rockové napätie s folkovou intimitou, počuť zmeny nálad i melódií. Aké je to vzdialené od tých slaboduchých odvarov, ktoré nám každodenne natláčajú komerčné rádiá. Tu hudba priam iskrí umeleckou voľnosťou a skladateľskou invenciou. A tak to našťastie pokračuje až do konca albumu. Pochybujem, že sa tento rok objaví v gitarovej hudobnej oblasti na báze popu a rocku lepší. A asi nie som sám, kto si to myslí, pretože hviezdičky v hodnoteniach kritikov sa pohybujú prevažne v rozpätí od štyroch do piatich.
Miroslav Potoček
