The Kik – Stad En Land (TopNotch / 2017)
Vždy ma zaujímalo ako ľudia hudbu vnímajú, ako na ňu reagujú. Výsledky mojich zistení boli spočiatku šokujúce. Keďže som všetko ponímal podľa seba, nevedel som, že človeka môžu ovplyvňovať aj faktory, ktoré by vôbec nemali súvisieť s jeho vlastným, úprimným vnímaním hudby. No už vtedy, keď som sa začal ako 10 ročný o hudbu vážnejšie zaujímať, som zbadal, že môžu, napríklad móda, okolie, priatelia, popularita – na správanie, na postoje a prejavy ako snobstvo, na snahu byť moderný, začleniť sa do určitého kolektívu, alebo naopak, dráždiť provokatívnym individualizmom.
Všetky tieto prejavy sa ukázali v plnej nahote v čase beatlemánie. Isteže, hudba The Beatles bola fantastická, tiež sa mi vtedy páčila, no počúvať ju každý deň zo všetkých strán, zväčša reprodukovanú prostredníctvom nekvalitných nahrávok na predpotopných magnetofónoch „kotúčákoch“, nebola slasť. A všade stále len a len The Beatles. Z jednej strany nenávisť starých, z druhej nadšenie mladých – nadšenie fanatické, totálne zamerané výlučne na hudbu, imidž a správanie sa The Beatles. Móda. A to mi postupne začalo liezť na nervy. Keby to trvalo chvíľu, tak by to bolo možné s prižmúrením oka považovať za zdravé, no keď to trvalo niekoľko rokov, tak to začalo fungovať ako súčasť zužovania prehľadu o celkovom vtedajšom svetovom hudobnom dianí. Veď existovala aj inakšia hudba, a dobrá. Čo však v mojom okolí nikto z mojich vrstovníkov nechcel zobrať počas celej existencie The Beatles na vedomie. ( Napríklad Astrud Gilberto, The Doors, The Jimi Hendrix Experience).
Zašlo to až tak ďaleko, že liverpoolsku štvoricu napodobňovali tisíce skupín na celom svete. Občas som mal pocit, že aj bociany na komínoch. Priama inšpirácia jej hudbou sa po jej rozpade postupne vytrácala do úzadia. V posledných desiatich rokoch sa napríklad prejavovala inšpirácia hudbou éry „sixties“ viac poučením sa z tvorby The Beach Boys, najmä na americkej nezávislej scéne. Aureola nadpozemskej božskosti The Beatles začala miznúť po opadnutí ich propagácie, čiže … reklamy. Dnešní mladí ľudia majú už iné božstvá. (Samozrejme, tiež pozdvihnuté na božský piedestál reklamou. História sa opakuje). Mnohí z celej slávy The Beatles poznajú iba ich názov, prípadne pár pesničiek, aj to iba preto, že ich občas počujú niekde v rozhlasovom vysielaní. A nepáčia sa im. Vraj sú nemoderné. Jedno dievča mi povedalo: „Beatles? Fuj!“. A chlapec: „Hudba pre starých páprdov“.
Holandský kvintet The Kik (Dave von Raven, Marcel Groenewegen, Arjan Spies, Ries Doms, Paul Zoontjens) je doma v Holandsku čoraz populárnejší. Jeho členovia majú imidž ako beatové skupiny prvej polovice sixties a hudobne načierajú z melodiky The Beatles. No nie vo všetkých skladbách. Hneď úvodná „Ik Zie Je In De Stad“ (Uvidím ťa v meste) z ich nového, v poradí štvrtého albumu„Stad En Land“ (Mesto a krajina) nemá s The Beatles nič spoločné, je to skladba v brazílskom štýlebossa nova, má holandský text a v medzihre zaznie flauta s jazzovým feelingom. Čím The Kik dávajú na známosť, že i keď niektoré ich piesne sú jasnou kompozičnou variáciu skladieb The Beatles, nemožno ich celkom zatriediť do oblasti retrospektívnej hudby. Ich tvorba vyznieva skôr ako súčasnýindie pop s prvkami hudby beatových skupín á la roky 1963 – 65, no objavuje sa v nej aj folk, chamber pop, art pop, lounge music (Stad en land 2). Za ich najlepšiu skladbu pokladám Zij Op Mij(Nado mnou), v ktorej sa prelínajú Mersey beat, surf rock, spaghetti western a sputniková romantika. The Kik vytvárajú svojráznu odnož „nederbeatu“, ktorý pôsobí úprimne, dôveryhodne, cítiť z neho znalosť hudby „sixties“, a to nielen tej známej, ale aj neznámej, napríklad holandskej skupinyThe Outsiders. Je to zaujímavý a pekný kultúrny artefakt. Redaktori New Model Rádia si vedia takéto diela ceniť.
Miroslav Potoček
<
