The Magnetic Fields – 50 Song Memoir (Nonesuch 2017)
Pozor, pripravme sa! Čaká totiž na nás nadmerná porcia polykarbonátových placiek z americkej hudobnej kuchyne. Táto porcia, ako už napovedá jej názov 50 Song Memoir, skutočne obsahuje 50 piesní. Samozrejme, keďže každá z nich má časovú dĺžku väčšiu ako pár sekúnd, nebolo ich možné nadžgať na jednu platňu, preto sú strategicky rozmiestnené na piatich platniach, úhľadne poukladaných v škatuli, ktorú už môžete oficiálne bez obáv nahradiť všeobecne zaužívaným nespisovným slovom „krabica“.
Vyššie uvedené skutočnosti nasvedčujú tomu, že tvorcovia tohto „päťalbumu“, členovia americkej skupiny The Magnetic Fields (New York), majú zmysel pre humor. Ich skladateľ, spevák Stephin Merritt, to potvrdil slovami: „Je mi ľúto, viem, mohlo to byť oveľa dlhšie“. Možno mal na mysli porovnanie so starším albumom The Magnetic Fields – 172-minútovým 69 Love Songs (1999). Lenže … Teraz, počas ich novej (dva a pol hodinovej) nádielky piesní v ktorých plynie v juxtapozícii goticky podfarbená atmosféra new wave s ironickým úškrnom paródie, tento humor trošku pripomína Franka Zappu a najmä Devo. V tom tkvie zvláštnosť 50 Song Memoir, v spojení indie popu, chamber popu, twee popu sosynthpopom, inšpiračne zakotveným v tvorbe skupín new wave z konca sedemdesiatych a začiatku osemdesiatych rokov minulého storočia, konkrétne v skladbách Stephinových obľúbencov Johna Foxxa a Ultravox. Z tohto spojenia cítiť anabázu, nadväzujúcu na intelektuálnu a umeleckú orientáciu, typickú pre najrešpektovanejších tvorcov new wave, ktorí siahali po literatúre, poézii, výtvarnom umení, filozofii. (Názov skupiny The Magnetic Fields je totožný s názvom zbierky prózy Les Champs magnétiques, dvoch francúzskych spisovateľov, básnikov, zakladateľov surrealizmu – André Bretona a Philippe Soupaulta).
50 Songs Memoir je v poradí jej jedenásty album. Stephin Merritt na ňom nielen spieva, ale aj hrá – na 100 hudobných nástrojoch, akustických i elektronických. ( Šéfuje aj iným kapelám, z ktorých na mňa najviac zapôsobili The Gothic Archies. Komponoval aj skladby k muzikálom). Keby som z tohto autobiografického koncepčného albumu, venovaného prvým päťdesiatim rokom Stephinovho života, mal vybrať najkrajšie skvosty, uprednostnil by som skladby s najväčším pátosom a najvýraznejšou melodikou, a to sú práve tie najviac synthpopové – ´76: Hustle 76, ´83 Foxx And I, ´95: A Serious Mistake, ´96: I´m Sad!, ´99: Fathers in the Clouds. Stephinov hlas i spôsob spevu pripomína niekdajšie veľké postavy synthpopu – Fad Gadgeta (Frank Tovey) a Philipa Oakeya (The Human League). Samozrejme, vyvstáva otázka, či album 50 Song Memoir neohlasuje návrat new wave obdobia „eighties“, veď je štedro obsypávaný hviezdičkami hudobných kritikov. To pravdepodobne nikto nedokáže s istotou odhadnúť. Napokon, tento návrat sa čiastočne prejavuje už niekoľko rokov a možno nie je na škodu. Veď new wave patrila k hudobným vrcholom anglo-americkej scény.
Miroslav Potoček
