The Monochrome Set - Spaces Everywhere (Tapete Records, 2015)
Existujú dlho, s prestávkami 37 rokov. To hovorí samo za seba – niečo zaujímavé na nich musí byť. Náš Independent Music Club mal ich albumy, čiže skupiny Monochrome Set, vo svojej zbierke od roku 1985. Najprv Elligible Bachelors (1982). Neuvedomovali sme si jeho významnosť – tá sa totiž prejavila o mnoho rokov neskôr – iba sa nám niektorým páčil. Nemohli sme vedieť, že v budúcnosti sa k nemu ako k inšpiračnému zdroju budú hlásiť Morrissey, Felt, Lloyd Cole, Franz Ferdinand, Belle and Sebastian a mnohí iní hudobníci a skupiny britskej scény. Čo bolo na ňom zvláštne? V prvom rade úplne iné pojatie rocku, dovtedy málo slýchané. Bol to rock a zároveň nebol, bol to pop a zároveň nebol. Z tejto neurčitosti v ktorej sa črtali ešte aj prvky folku, kabaretu, surf rocku, španielskeho flamenca, vznikol hudobný novotvar neskôr nazvaný indie pop. Okrem toho obsahoval – jednoducho povedané – krásne pesničky, napríklad baladu Up.
A tak je to aj teraz na Spaces Everywhere, najnovšom albume tejto londýnskej skupiny, ktorá bola v jej začiatkoch pokladaná za súčasť punku a new wave. Po jeho vypočutí si človek, ktorý ju pozná, možno povie: „Áno, toto sú typickí The Monochrome Set“. Zamatový hlas jej speváka Bida, jeho spev chvíľami pripomínajúci Lou Reeda, chvíľami Morrisseyho, avšak špecifický, vrývajúci sa do hudobnej pamäti … zvonivo znejúce gitary – pestro, miestami surfovo s náladami The Shadows, takmer ako tá stará známa znelka k správam o počasí, sem-tam to zavanie aj filmovou atmosférou Sixties, zaznie hammond organ, klavír, akustická gitara, flauta, zvonkohra. Ťažko určiť, ktorá skladba je z tohto nového albumu The Monochrome Set najlepšia. Osem z desiatich má približne rovnakú pôsobivosť – príjemnú, v baladických momentoch hladiacu, prevažne hĺbavejšiu, nabádajúcu k započúvaniu sa. Z takéhoto pohľadu je to v dnešných časoch nie úplne bežný album, a preto sme ho radi zaradili aj do rubriky týždňa.
Miroslav Potoček
