Požadovať od symfonického orchestra sledujúcom presným okom partitúry improvizáciu nejde. Napriek tomu africký hudobník Toumani Diabaté nahral album s London Symphony Orchestra.
Chcieť aby sa nôt držal aj griotský hráč na koru, už vôbec nejde, nezodpovedá to jeho naturelu tvorcu hudby existujúcej v danom okamihu v jeho hlave; aj keď sa dohovorenej melodickej linky ako-tak drží.
Začarovaný kruh. A ako z neho von?
Oslovíte Toumani Diabatého z Mali, pravdepodobne najväčšieho žijúceho hráča na koru na svete. A hoci pred vypredaným koncertom v roku 2008 získal len niekoľko hodín na spoločnú skúšku, niektorí britskí hudobníci videli koru prvýkrát v živote a griotskej harfe nebola nikdy predtým zverená úloha sólujúceho nástroja symfonického orchestra, vzišlo z toho povznášajúce súznenie, ku ktorému podľa Diabatého dôjde len vtedy, ak hráte svoju hudbu a tomu druhému umožníte to isté. Len seba musíte dobre počúvať.
Koncertu predchádzala Diabatého prosba vznesená k dirigentovi Clarkovi Rundellovi a dvom aranžérom, Ianu Gardinerovi a Nicovi Muhlymu, aby výber skladieb z jeho albumov prepísali do nôt a orchester sa ich do tej poslednej naučil.
Podarilo sa; aj to, že západné aranžmány nepremenili starodávne griotské melódie v zdrap umenia pre snobov alebo masy. Dôležité je, že sa pri počúvaní neošívate, ale bavíte, aj keď sláčikové nástroje naberú na romantickej sile. Diabaté totiž prišiel s ústretovými nápadmi: do skladby „Cantelowes Dream“ vsunul citáciu z Morriconeho klasiky „The Good, the Bad and the Ugly“, v „Mama Souraka“ dostal veľký priestor balafon Lassana Diabatého s jemnou gitarou Fanty Mady Kouyatého a „Elyne Road“, čo je názov ulice, kde žije vydavateľ a producent Nick Gold, má byť spomienkou na žúr v byte slávnej publicistky Lucy Duran, kedy znel Londýnom dokola hit skupiny UB40 Kingston Town. Album graduje ohromujúcim vyznaním „Mamadou Kanda Keita“, s asi najtesnejším prepojením majestátneho zvuku kory s orchestrom a hlasom už nežijúceho Kasse Mady Diabatého.
To, že pri takej konštelácii všetko vyznie skvelo, ani snáď inak nešlo, ale že sa nám dostane takej nádhery, to určite nie každý čakal.
Jiří Moravčík a NMR (foto: World Circuit)
