Tribalistas - Tribalistas (Phonomotor Records, 2017)
Ak niekedy od čias legendárnej pesničkárskej „supergroup“ Crosby, Stills, Nash & Young existovala skupina, ktorá by sa jej vyrovnala, tak je to teraz. Presnejšie povedané už od roku 2002. Vtedy totiž vyšiel prvý album brazílskeho tria Tribalistas. (Tribalista – človek lojálny voči určitému typu ľudskej spoločnosti, kmeňu. Cieľom „tribalistov“ skupiny Tribalistas je komunikácia smerujúca k zabezpečeniu mieru, k spájaniu ľudí na báze vzájomného porozumenia).
Označenie „superskupina“ bolo oprávnené. Tribalistas tvorili traja výnimoční brazílski hudobníci – famózna pesničkárka Marisa Monte, spevák, skladateľ, gitarista a predovšetkým „perkusionista“ Carlinhos Browna spevák, skladateľ Arnaldo Antunes. Ich prvý album dosiahol značnú popularitu aj napriek tomu, že neprezentovali žiadnu svoju skladbu v televízii. Bol ocenený piatimi nomináciami latinskej hudobnej ceny Grammy Music Awards. V roku 2004 bol nominovaný na BBC Awards for World Music. Ich pieseň „Já Sei Namorar“ sa stala súčasťou videohry medzinárodnej futbalovej federácie FIFA.
O každom z členov Tribalistas je možné písať traktáty. Zanechali po sebe bohatú diskografiu zasahujúcu rozpätie takmer troch desaťročí. Veď piesne Marisy Monte sme prvý raz vysielali v rozhlase pred 23 rokmi. Teraz však zaostríme pozornosť na súčasnosť, na ich nový, druhý album. Vyšiel po 15 rokoch od vydania ich prvého albumu, ktorý si kúpilo viac ako 3 milióny ľudí. Pravdepodobne teda 
často zaznie otázka: „Aký je? Vyrovná sa tomu prvému?“ Na definitívnu odpoveď si ponechajme ešte trošku času. Viacnásobné vypočutie nezaškodí. Jedno je však isté, desať piesní, ktoré obsahuje, je ukážkou veľkého talentu, inteligencie a skúseností ich autorov + interpretov. Pravdepodobne nezasiahnu srdcia priaznivcov tvrdej hudby. Ponúkajú totiž piesne s opačnou estetikou, vyhradenou pre nehu, jemnosť, nostalgiu, fantáziu. Majú brazílsky feeling, texty v brazílskej portugalčine. No nie sú vyložene zasvätené niektorému z množstva brazílskych hudobných štýlov – sambe, bossa nove, choro, forró, atď. Práve to je na nich vzrušujúce, že v nich môžeme rozmotávať klbká tajomstiev. Spev Marisy Monte chytá ako obvykle za srdce, Carlinhos Brown predvádza svoje známe majstrovstvo hry na rozličné perkusívne nástroje účelne, s citom, bez predvádzania sa, Arnaldo Antunes kontruje nežnému ženskému prejavu Marisy Monte mužným hlasom. Čo o tom hovoria oni sami?
Marisa: Žijeme v rôznych mestách, no raz za čas sa stretneme. A keď sa stretneme, hudba a texty sa začínajú objavovať. Nerozmýšľali sme o vytvorení druhého albumu. Vybrali sme si spoločnú kreatívnu dovolenku, ktorá je pre nás osviežujúca, zábavná. Okrem toho, že si užívame pláž, komponujeme piesne.
Carlinhos: Určite sme migranti, nie? Prisťahovalecký inštinkt nás núti rozširovať naše témy spôsobom, ktorý nie je premyslený, iba sa to stane, pretože sme tribalisti. Keď sa navzájom vidíme, všetko sa deje prirodzene, hoci každý z nás pochádza z iného brazílskeho mesta (i štátu) – Rio de Janeiro (Marisa), Salvador / Bahia (Carlinhos), São Paulo (Arnaldo). Zároveň sme rozdielne osobnosti . Zložili sme pieseň o utečencoch (Diáspora), o práci (Trabalivre), o zamestnávaní škôl (Lutar e Vencer), no nikdy sme si spolu nikde nesadli a nepovedali – poďme o tom hovoriť.
Arnaldo: Hudba Tribalistas má svoju vlastnú osobnosť, ktorú neuplatňujem v mojej sólovej práci, ani Marisa a Carlinhos. Má tvár, ktorá nás dokonca prekvapuje, keď počúvame to, čo sme nahrali, hovoríme: „Wow, je v tom kúzlo!“
Carlinhos: Chceme, aby sa veci zlepšovali. Veríme tejto planéte, veríme, že sa nevzdáme. K tomu potrebujeme sociálnu súdržnosť. Ľudskú bytosť by sme mali vnímať ako vtáka. Viete, čo tým myslím. Vták prelieta cez všetky hranice. Nepozná nič také ako: “Hej, kde máte cestovný pas?“
Ktorá z piesní nového albumu Tribalistas osloví širšiu verejnosť bude závisieť aj od veľkosti a spôsobu ich propagácie, no vody by mohla rozčeriť napríklad skladba Um Só (Jeden). Konkrétne jej text. Začína slovami: „Sme komunisti a kapitalisti, sme anarchisti.“ Neskôr dodáva, že sme aj anarchisti, demokrati a … primáty. Aké jednoduché konštatovanie skutočnosti o ktorej všetci vedia, no nie všetci ju vedia aj bez nenávisti tolerovať.
Miroslav Potoček (foto: archív)
