Na školské predstavenia chodí fínska skupina Tuuletar spievať texty z historického eposu Kalevala a namiesto hučania sa dočká pozornosti. Prečo by nie: štyri a cappella speváčky strhnú malé publikum svojimi hlasmi, beatboxom, tancom a osobitým hip hopom, ktorý je násobený silou moderného akcentu inak detským ušiam nezáživnej tradície.
Preto majú Tuuletar (Bohyňa vetra) v logu napísané hip-folk a spomenuli si na nich tvorcovia seriálov Hry o tróny a Wentworth. A čo dospelí, majú tiež čo počúvať? Rozhodne, a nešetria pri tom uznaním.
Na Tuuletar sa dá totiž ilustrovať, ako úžasne sa dá pracovať s ľudským hlasom: dýchaním, šepotom, výkrikmi a ďalšou vokálnou ekvilibristikou dokážu speváčky naživo zastúpiť snáď všetky prírodné živly a z podmanivej štvorhlasovej harmónie prejsť do extrémne dynamickej výbušnosti. Vypomáhajú si elektroefektami (ale len občas, počas vrstvenia zvukov) a tak, že to ani nepostrehnete, nemáte dojem podvodu.
Ak sa vrátime k deťom: druhý album Rajatila / Borderline už by nevydýchali. Optimizmus z debutu vzal totiž napriek očakávaniam za svoje: na nových nahrávkach sa Tuuletar triafajú do nálady priaznivcom experimentálnych epických koláží existencionálneho rázu. Pohybujú sa na hranici medzi životom a smrťou a témy severských mýtov a rozprávok im slúžia na vyjadrenie súčasnej úzkosti.
„Ak je mojím pastierom strach, mojím spoločníkom musí zostať nádej,“ spieva sa napríklad v skladbe „Time Kills“ s hosťujúcim divokým fínskym akordeonistom Antti Paalanenom.
Za mocným vykročením Tuuletar od mainstreamu hľadajme tiež producenta menom Pekko Käppi: alternatívneho punkáča, expresívneho vokalistu, hráča na lýru jouhikko a – dobre – šamana oživujúceho pod vplyvom omamných húb tradíciu úplne po svojom.
Jiří Moravčík (foto: press Tuuletar)
