Môžete sa samozrejme pýtať, čo na tom bájnom anatolskom psychedelickom rocku bolo také prevratné, avšak tá istá otázka by mohla smerovať k anglickému folkrocku alebo celtic rocku.
Asi takto: v šesťdesiatych rokoch malo spojenie tradičnej hudby s rockom všeobecne náboj hudobnej revolúcie, nič podobné predtým neexistovalo. V prípade tureckej psychedélie, čiže anatolského rocku sa potom bavíme o prepojení tradícií so západným rockom a navyše politikou. Polostrov Anatólia, inak Malá Ázia, s tamojšími náboženskými a národnostnými menšinami, vrátane prenasledovaných Kurdov a Alevitov, v ktorých šiítskej islamskej viere sa mieša kacírsky sufizmus a východné kresťanstvá, bol zo strany Turecka vždy vystavovaný tým najtvrdším skúškam.
Napríklad pre slobodomyseľnú hudbu kurdských minstrelov dengbêjov, alebo alevitských bardov ashikov, tvoriacich dodnes základ identity anatolskej kultúry. Odbojná Anatólia zostáva tureckej vláde tŕňom v oku dodnes a hlásiť sa k tamojšej kultúre a odkazu šesťdesiatych rokov nie je pre hudobníkov len tak jednoduché. Vládni cenzori totiž nikdy nespia.
Spevák a gitarista Umut Adan to má jednoduchšie. Žije v Taliansku a priama odveta mu nehrozí.
Môže sa teda slobodne hlásiť k odkazu šesťdesiatych rokov a jeho najväčším rockovým hviezdam, aké svojho času predstavovali legendárny Erkin Koray, Muhlis Akarsu, alebo Cem Karaca.
Umut Adan sa síce vracia k pôvodnému zvuku, ale nemožno ho považovať za obyčajného revivalistu.
S producentom Marcom Fasolom si v londýnskom štúdiu ustrážili, aby do skladieb albumu „Bahar“ (Jar) dostali vlastné vklady a čerstvé vyhlásenie o stave občianskych práv v Turecku, bez toho aby museli používať starý anatolský trik: milostnými piesňami maskovať politickú angažovanosť.
Jiří Moravčík (foto: press Umut Adan)
