Texaské psychedelické trio Khruangbin a malijský gitarista, skladateľ a spevák Vieux Farka Touré nahrali na spoločný album „Ali“ piesne legendárneho Aliho Farka Tourého.
Ali Farka Touré zažil svetový úspech až keď mal takmer 50 rokov. Svoju hudbu nahrával od polovice 70. rokov pre malé francúzske vydavateľstvo. Jeho virtoizita bola porovnávaná s hrou na gitare bluesových legiend ako Robert Johnson a John Lee Hooker, no napriek tomu hovoril o blues ako o druhu mydlového prášku.
Občas spolupracoval so západnými hudobníkmi. Ry Cooderovi povedal, že Amerika je miestom zlej energie a duchovným parkoviskom. Predal státisíce albumov, vyhral ceny americkej Grammy, no vždy sa chcel vrátiť späť do Mali.
Po úspešnom albume „Talking Timbuktu“ z roku 1994 sa vyhrážal sa, že prestane robiť hudbu a zdalo sa, že viac ho zaujíma farmárčenie. V rodnom meste Niafunke sa napokon stal starostom. V roku 2006 tam aj zomrel.
Vieux Farka Touré sa dlho pokúšal vystúpiť z tieňa svojho otca
Hoci je od svojho debutového albumu z roku 2007 uznávaný ako jeden z najvplyvnejších a najtalentovanejších afrických gitaristov, stále sa cítil byť zatienený svojim otcom.
Vo svojich začiatkoch sa vzoprel otcovej vôli, pretože ten ho chcel pôvodne poslať do armády. Napriek tomu od neho neskôr dostal požehnanie stať sa hudobníkom a nejaký čas s ním aj hrával.
To, že teraz spolu s texaským triom Khruangbin prerobil osem otcových piesní a vdýchol im tak nový život, je pravdepodobne posledným krokom k jeho oslobodeniu.
Stretnutie v Londýne
Vieux hľadal neafrickú skupinu, s ktorou by mohol prerobiť piesne svojho otca, aby aj mladšie generácie mohli objaviť jeho hudbu. Na jednej strane chcel zachovať podstatu originálov, na strane druhej chcel do nich vniesť nové aspekty.
Spolu s desiatimi súrodencami vybral osem piesní z celoživotného diela Aliho Farka Tourého, od veľmi známych ako „Diarabi“ až po pomerne neznáme ako „Alakarra“.
Manažér mu potom poradil, aby sa vybral do Londýna na koncert skupiny Khruangbin, o ktorej nikdy predtým nepočul. Po jeho skončení si spoločne sadli do krčmy, v ktorej jedli ryby s hranolkami. Vieux Farka Touré už tušil, že si na svoj plán našiel komplicov. Nuž zápal pre hudbu dokáže navodiť aj dobré jedlo!
Stodola v Houstone
Touré basgitaristke Laure Lee, bubeníkovi Donaldovi „DJ“ Johnsonovi a gitaristovi Markovi Speerovi vopred nepovedal, ktoré skladby budú prerábať a ani im neposlal žiaden hudobný materiál. Chcel, aby počas nahrávania vzniklo niečo nové. Všetko prebiehalo formou „jam session“. Vieux prišiel do Houstonu, kde mali týždeň na nahrávanie v prerobenej stodole.
Donald Johnson pozorne sledoval Vieux Farka Tourého, ktorý je tiež bubeníkom, pretože sa snažil pochopiť západoafrické rytmy. Keďže všetci traja členovia skupiny Khruangbin boli zodpovední aj za zborový spev, dali si preložiť niektoré pasáže textov v songhajských jazykoch a bambarčine, aby rozumeli tomu čo spievajú.
Gitarista Marc Speer, ktorý zvyčajne zo svojho nástroja dokáže vydávať neuveriteľné melódie, nechal Tourého hrať prvého. Prevzal úlohu rytmického gitaristu a svojou hrou vytvoril základ pre spev Vieuxa Farka Tourého a jeho hru na gitare. Ich súhra napokon vytvorila pevnú kostru celého albumu.
Púštne bubliny
Album otvára veľkolepá skladba „Savanne“ z posledného albumu Aliho Farka Tourého, ktorá kritizuje zasahovanie Západu do problémov v Mali. Od jej prvých tónov sa ocitnete v nekonečnom priestore Sahary s psychodelickými zvukmi, dubom, cajunom, zydecom a ďalšími žanrami. Po svojich inštrumentálnych albumoch obsahujúcich ingrediencie z celého sveta, sa Khruangbin prvýkrát priznali k jednému miestu a to k púšti. Piesočný šum na pozadí vytvorili v houstonskom štúdiu trením nôh o podlahu.
V skladbe „Diarabi“ z legendárneho albumu „Talking Timbuktu“ je obzvlášť dobre počuť súhru rôznorodých gitár i sférické zvuky organu. Vieux Farka Touré hrá trance blues, Khruangbin dokážu kontrovať v podobe hudobného chladenia.
Výsledkom tejto spolupráce je zaujímavý súzvuk púštneho blues, funku i psychedélie, ktorý sa vzpiera kategorizácii a vznáša sa vo svojej vlastnej pohodovej atmosfére.
Róbert Gregor (foto: J. Scott Shrader)
