Dychovka. Toto slovo má u nás takmer pejoratívny nádych. Samozrejme, nie z pohľadu seniorov dychovkových zábav, ale z pohľadu mnohých poslucháčov modernej hudby. Príčina? Tá má korene v prvej polovici 60. rokov minulého storočia. Predstavte si príchod západnej hudby v štýle The Beatles (u nás nazývanej bigbít) do Československej socialistickej republiky za vlády Antonína Novotného. Na jednej strane hudba z ktorej bolo cítiť obmedzovanie komunistickou cenzúrou, na druhej strane bigbít, z ktorého bolo cítiť pravý opak – slobodu, hudobnú i myšlienkovú revolučnosť, novosť, nekonvenčnosť. Dychovky predstavované v médiách boli počas našej socialistickej éry spojené s kultúrou, ktorá komunistickým ideológom vyhovovala – apolitickou, uniformnou, nasiaknutou duchom ľudovej zábavy, bezstarostnou, starecky „poprdkávajúcou“. Originalitu aby v nej človek hľadal pod mikroskopom.
Poslucháči bigbítu si z dychoviek uťahovali – „prdta prdta prdtatá!“ Oprávnene? Isteže, v tej dobe z ich pohľadu oprávnene. Navyše, mnohé skladby, ktoré tieto dychovky hrali, neboli „ľudovky“, ako sú obvykle nazývané. Pôvodná stará „ľudovka“, čiže hudobný folklór, pochádza od neznámych autorov z dávnych čias a zachováva sa s generácie na generáciu ústnym podaním. No naše dychovky prezentovali často to, čo hovorí nasledovný výňatok z textu článku A. Hudeca – „Tatranka poväčšine interpretovala novo komponované skladby slovenských autorov“. Časť mladej generácie nadobúdala k dychovke odpor a ten sa stával akoby tradíciou, pretrvával. No zrazu sa stalo niečo nepredvídané. Bregovičova hudba k slávnemu Kusturicovmu filmu Underground (MFF Cannes 1995 – Zlatá Palma, ) dychovku nielen spopularizovala, ale ukázala v inom svetle. Ukázala, že dychovky z Balkánu majú v sebe oheň, temperament, nápaditosť, originalitu a je ich možné podávať podobným spôsobom ako underground, alebo alternatívnu hudbu. Otvorila dvere do sveta stovkám ďalších dychoviek.
A tie sa začali valiť zo všetkých svetových strán, nielen z Balkánu. Neboli to vždy doslova tradičné dychovky na aké sme zvyknutí, ale aj skupiny, ktoré hrali rôzne druhy hudby príbuzné dychovke – klezmer (The Klezmatics / Pohoda 2005 ), folklórnu hudbu rumunských Rómov (Taraf de Haidouks / Pohoda 2005 ), bláznivú fúziu nepreberného množstva štýlov (La Caravane Passe). Väčšina týchto podivných dychovkových kapiel, často rómskych, vystihuje lepšie súčasnú kultúrnu atmosféru západoeurópskych veľkomiest ako kapely akéhokoľvek iného žánru. Atmosféru doby migrácie občanov hľadajúcich pracovné miesta, prelínanie kultúr, narážanie na rasové problémy. Rýchlo, prirodzene a spontánne začleňujú do svojich skladieb všetky možné štýly dnešnej hudby. A na rozdiel od rockerov, rapperov a elektronikov sa netvária mramorovo vážne ako sochy Lenina a neváhajú použiť aj humor, ich vlastný, svojrázny, niekedy burleskný, parodický. Občas z nich zavanie i gýčovosť, no tá je podávaná s takou bezstarostnosťou a nadhľadom, že ju človek s blahosklonným úsmevom prijme. Niektoré ani nepoužívajú výlučne dychové hudobné nástroje, alebo ich nepoužívajú vôbec a majú iba ducha dychových kapiel. No a napokon ešte jeden fakt – sú alternatívne, nezávislé. Prinajmenšom väčšina z nich. Nahrávajú pre nezávislé gramofónové značky. Napriek tomu im nezávislá scéna archaického britského typu periodík NME nevenuje náležitú pozornosť. Chyba. Veľká. Ba priam nespravodlivosť. A tiež i paradox. Ale dianie v hudbe posledných dvadsiatich rokov je plné paradoxov.
Miroslav Potoček
