Hity v poslednom čase vychádzajú na posmech. Aspoň v mojom okolí tomu tak je. Vraj: „To sa už nedá počúvať, tie terajšie hity, odpad na jedno kopyto“. Samozrejme, takýto názor majú väčšinou ľudia s prehľadom v hudobnej histórii. A nie je to zákonite názor nemoderný. No má to ešte jeden háčik – mnohé naše rozhlasové stanice omieľajú donekonečna len určitú úzku škálu hitov. Niektoré prevažne z období „seventies, eighties“. Počúvať každý deň trikrát Hotel California, omrzí snáď aj najapatickejšieho flegmatika. Koľkokrát ste už počuli hity skupín ABBA, Boney M.? Tisíckrát? Päťtisíc? Pritom desaťročia seventies, eighties boli typické priam pretlakom množstva hitov. Hudobní dramaturgovia teda majú možnosť veľkého výberu. Lenže, poznáte to: „ Hráme len najväčšie hity!“ Presnejšie povedané … U nás na Slovensku najznámejšie. A škála sa zúži na zlopovestný kolotoč tridsiatich pesničiek za deň.
Zásobárňou hitov bola aj éra flower power – hitov nápaditých po stránke skladateľskej, tematickej, žánrovej, aranžérskej. Existovali, ako sa ľudovo hovorí „slaďáky“, ktoré lámali srdcia. A bez lepkavej gýčovosti. Existovali aj „vypaľovačky“, ktoré strhávali svojou energiou a temperamentnosťou k tancu alebo k skákaniu meter dvadsať. Jeden zo „slaďákov“, bez ktorých sa nezaobišiel žiadny žúr, bol legendárny Je t’aime… moi non plus. (Jane Birkin – Serge Gainsbourg / 1969). V niektorých krajinách bol zakázaný, čo z neho urobilo lákavé zakázané ovocie. Pripomeňme si ho. A pripomeňme si aj skladbu Time Of The Season, anglických The Zombies s klipom adekvátne vystihujúcim atmosféru konca sixties. A nakoniec si doprajme klasickú „vypaľovačku“ leta 1971 – Sweet Hitch-Hiker, vtedy slávnej americkej skupiny Creedence Clearwater Revival. Zdá sa teda, že hity neboli vždy všetky na jedno kopyto.
Miroslav Potoček
