Po dvoch rokoch sa Maarten Devoldere, známy zo skupiny Balthazar, pripomína albumom „Karaoke Moon“ a projektom Warhaus. Povznášajúce piesne na pomedzí popu a folku dokážu sprostredkovať jedinečné emócie.
V uplynulých dňoch prekvapili s výbornými albumami napríklad Michelle Gurevich, The Last Poets, či Al-Qasar, no ak chceme brať poslednú hudobnú ponuku čo najobjektívnejšie, tak album „Karaoke Moon“ patrí určite medzi to najlepšie. Preto si na neho tentoraz posvietime v rubrike „Album týždňa“.
Po dvoch rokoch uzavretej práce mal Maarten Devoldere v šuplíku viac ako 50 piesní, no jeho producent mu tvrdil, že má naviac. Možno aj preto sú jeho nové nahrávky oproti minulosti hlbšie, prekvapivejšie a zvedavejšie. Časom sa Devoldere naučil, že sa oplatí dôverovať správnym ľuďom. A medzi tých správnych ľudí patrí producent Jasper Maekelberg, s ktorým deväť mesiacov pripravoval nové nahrávky v podkrovnom štúdiu v Bruggách.
Mužnosť
Na albume „Karaoke Moon“ sa Warhaus pohráva s modernými názormi na mužnosť. S jemným humorom obchádza nepríjemné situácie a s dvojzmyselným vtipom si uťahuje zo seba a svojich druhov. Často sa zdá, akoby autor tieňovo boxoval s vlastnými myšlienkami a žongloval s odvarmi svojho podvedomia.
V kontraste znie skladba „No Surprise“, ktorú Jasper z demosnímky spočiatku premenil na klubovú skladbu. Protipóly na albume spôsobujú, že jeho chuť rastie s každým ďalším počúvaním a zvádzajú poslucháča, aby sa ponáral hlbšie do jeho jedinečného vesmíru. Devoldore tentoraz našiel akúsi vnútornú cestu, na ktorej jeho suverénny hlas, čoraz viac pripomínajúci Leonarda Cohena, spolu s jemnou inštrumentáciou dokáže očariť a hypnotizovať.
„Pri skladaní tohoto albumu som chcel byť viac v kontakte so svojím podvedomím. Aby som to dosiahol, začal som akúsi duchovnú cestu. Sny, ktoré sa mi snívali, som si zapisoval do denníka.“
Vyrovnanie sa s minulosťou
Na novom albume „Karaoke Moon“ sa Devoldore vyrovnal so stratou svojej priateľky. Pilotný singel „Where the Names Are Real“ je postavený na jednoduchom refréne a zvuku klávesov. Vrcholný moment nastáva, keď spieva, že pre svoju polovičku chce len „byť otrepaný“. Možno aj preto znie teraz osobnostne omladený a nové texty zachytávajú krušné obdobie jeho života.
„Ľudia mi hovorili, že tvrdo pracujem, no ja robím platňu každé dva roky. desať piesní na album nie je ťažká práca. Beatles robili dve platne ročne, dve majstrovské diela ročne. Myslím, že to dokážem lepšie.“
Nový album vznikol po dlhom období skladania a počas častého koncertovania. Významným prvkom je miesto tvorby, ktorým bolo tentoraz aj Maroko. Zádumčivá sláčiková inštrumentálka „Jacky N.“ je pomenovaná po Devoldereho krstnom synovi, no inak jeho nová hudba nenašla svoj zdroj na žiadnom mieste. „Rád skladám na rôznych miestach,“ prezradil. Ukázalo sa to ako zlozvyk, ktorý jeho priateľke na dovolenke v Maroku prekážal.
„Album o rozchode sa píše veľmi ľahko, pretože keď si niečím takým prechádzate, nemôžete písať o ničom inom. Teraz som sa snažil sledovať veľa podvedomých vecí. Bral som psychedeliká, chodil som k hypnoterapeutovi. Bolo to ako experiment.“
Terapeutická liečba
„Chcel som zistiť, čo budem hovoriť, keď sa podrobím hypnóze. Počas tretieho sedenia ma terapeut zhypnotizoval, zatiaľ čo som celý jam hral na klavíri. Nahral som ho, vzal som si ho domov a začal som sa s ním hrať. Lepšie som si zaznamenával aj sny – všetky tie veci, ktoré nemôžete ovplyvniť, ale vaše podvedomie vám ich o sebe ponúka,“ povedal Devoldore.
Táto umelecká pozícia odovzdania sa niekomu inému, možno dokonca osobe, ktorá žije v suteréne jeho vlastnej mysle, charakterizuje hudobníkov postoj k albumu „Karaoke Moon“. Na svojom štvrtom albume už nechal svoje nápady dokončovať producentovi. Jedným z Maekelbergových návrhov bolo, aby Devoldere začal s textami namiesto hudby, čo bol opačný postup ako zvyčajne. Skladba „The Winning Numbers“ pôsobí ako čítanie denníkového záznamu, ktorý náhodou rozkvitne do piesne.
„Jasperova úloha je väčšia ako na predchádzajúcej nahrávke. Čím dlhšie spolu pracujeme, tým viac mu dôverujem. Keď ste mladší, nedôverujete nikomu, pretože hudba je ako svätá vec, no Teraz si navzájom dôverujeme. Dal som mu veľa slobody, aby si s piesňami robil, čo chce. V istom zmysle je ako Warren Ellis pre môjho Nicka Cavea.“
Náladový spev, R&B basové linky, džezové gitary, hypnotické opakovanie a melancholické sláčikové aranžmány sa spájajú do zvukovej zmesi, ktorá pôsobí rovnako ako kus súčasného indie rocku. V niektorých momentoch hudba dosahuje až filmovú kvalitu, ako napríklad v skladbe „Jacky N.“, v ktorej súhra sláčikov a klávesov znie ako partitúra k krepuskulárnej scéne odohrávajúcej sa na Riviére vo francúzskej romantickej dráme.
„Ako dieťa som bol veľkým fanúšikom skupiny Cream. Keď som trochu viac dozrel, dostal som sa ku všetkým klasickým pesničkárom: Som veľkým fanúšikom Boba Dylana, Davida Bowieho, Leonarda Cohena, alebo Gainsbourga. Mal som aj obdobie, kedy som počúval hudbu Radiohead. V Belgicku máme tiež dEUS; v 90. rokoch, keď sme boli mladí, boli národnými ikonami.“ Deväťdesiate roky sa prekvapivo objavujú aj v kóde skladby „Zero One Code“, v ktorej sa pridá častá spolupracovníčka Sylvie Kreusch. Bez textu spieva na vrchole groovu, ktorý nazýva „poctou európskym tanečným skladbám z 90. rokov, ktoré boli súčasťou populárnej kultúry, na ktorej vyrastal“.
V najdlhšej skladbe „Jim Morrison“ sa na ploche takmer siedmich minút predvádza monológ, v ktorom sa rytmicky hovorí o rôznych mužských neurózach ako rituáloch konzumácie semena na Papue-Novej Guinei, mýtuse o Ikarovi a zrade slnečných okuliarov. Štruktúra tejto piesne má pôvod v Devoldereho kompozičnej hypnoterapii, v ktorej sa frontman skupiny Doors stal opakujúcou sa postavou v jeho podvedomí. „Začal som sa sám seba pýtať: ‚Prečo sa mi vynára práve toto meno? Vychádzam z toho, že je to klišé mužskej rockovej hviezdy s koženými nohavicami, ktorá si na koncertoch vyťahuje vtáka; má veľa problémov, je deštruktívny.“ Ide vraj o to, čo Morrison reprezentuje, nie o historickú reportáž, alebo o jeho vlastný obraz.
Róbert Gregor (foto: Titus Simoens)
