Piaty album „And In The Darkness, Hearts Aglow“ americkej speváčky Weyes Blood je prostrednou časťou trilógie, ktorá nadväzuje na album „Titanic Rising“ z roku 2019.
„Jediný spôsob ako si zachovať rozum je neostať v izolácii“, povedala Weyes Blood, rodená Natalie Meringová, uvedomujúc si stupňujúci sa chaos v súčasnom svete. Vo svojich piesňach sa preto opiera o zmysel pre komunitu. Myšlienky kozmopolitizmu, spojené s ochranou prírody, sú pre ňu cestou ako nájsť svetlo v tme.
Umelkyňa z Los Angeles, ktorá pôsobila pred svojim debutovým albumom „Outside Room“ z roku 2011 vo viacerých undergroundových kapelách tvrdí, že jej piaty album je veľkolepo spracovanou predpoveďou na všadeprítomnú skazu. Hoci len ťažko mohla predvídať udalosti, ktoré zmenili náš život, ako napríklad pandémiu, predvídateľnosť tohto diela čerpala z desivej vidiny spadnutých stromov a prudkých záplav.
Hudba Weyes Blood pôsobí upokojujúco.
Silný hlas miestami pripomína prejav Karen Carpenter a ďalšich speváčok z oblasti Laurel Canyon. Jej piesne pritom nie sú nostalgické – väčšinou sú orchestrálne, pomalé a ich dĺžka je nad päť minút. Desať nových skladieb si Weyes Blood napísala sama a album produkovala spoločne s Jonathanom Radom. Jedinou výnimkou je pieseň „A Given Thing“, ktorú produkoval Rodaidh McDonald.
„Všetci sú teraz zlomení a nikto nevie čo bude ďalej“, spieva v jednej zo svojich piesní.
V nových skladbách speváčka nasmerovala folk-rockové dozvuky, typické pre hudbu Západného pobrežia z konca šesťdesiatych a začiatku sedemdesiatych rokov minulého storočia, do obdobia pandemickej izolácie.
„Obývajú deti kvetov ešte stále umierajúcu planétu? Ak budú teploty naďalej stúpať, zostane niečo z našich záhrad?“, speváčka hľadá odpovede na tieto hádanky, pričom sa zaoberá tiež súčasnými existenciálnymi krízami, konfliktami a digitálnou osamelosťou.
Weyes Blood o novom albume povedala:
„Pri skladaní týchto piesní som si kládla veľa otázok a stále sa mi vynárala téma hyperizolácie. Skladba „It’s Not Just Me, It’s Everybody“ je budhistickou hymnou, ktorá je ukotvená vo vzájomnej prepojenosti a v roztrieštenosti sociálnej štruktúry. Naša kultúra sa čoraz menej spolieha na ľudí, čo plodí novú, bezprecedentnú úroveň izolácie. Prísľub, že si môžeme kúpiť cestu z tejto prázdnoty, ponúka len malú útechu tvárou v tvár strachu, s ktorým teraz všetci žijeme – strachu, že sa staneme zastaranými. Niečo nie je v poriadku a napriek tomu, že sa tento pocit u každého jednotlivca prejavuje inak, je univerzálny.“
„Technológie nás oberajú o vzájomnú pozornosť. Všetci nesieme balvan z minulosti s nevyriešenými ranami a bolesťou. Byť zamilovaný nemusí nevyhnutne znamenať byť s niekým. Prečo preto toľko piesní o láske túži po spojení? Môže za to narcizmus? Vzájomne sa povzbudzujeme k túžbam, aby sme utíšili svoje túžby a myslíme si, že ciele blahobytu a blaženosti zmiernia základnú životnú úzkosť v našej dobe. Myslíme si, že odpoveď je mimo nás, prostredníctvom technológií, imaginárnych hraníc, ktoré nás zázračne zbavia všetkých našich problémov. Spásu hľadáme všade, len nie v sebe.“
V piesni „God Turn Me Into a Flower“ speváčka sprostredkúva mýtus o Narcisovi, ktorý je posadnutý svojim odrazom v bazéne. Spôsobí to, že vyhladne a prestane vnímať všetko okrem svojho zaľúbenia. V stave pýchy si neuvedomuje, že vec po ktorej tak vášnivo túži, je napokon on sám. Boh ho premení na kvet, ktorý sa kýve spolu s vesmírom. Poddajná mäkkosť kvetu je jeho mantrou a cestou k neistému osudu. Srdce vníma ako vyžarovanie nádeje, ktoré presvitá v temnom veku.
„Niekde sme stratili pojem o tom kto sme. Chaos je prirodzený. Tieto piesne možno nie sú manifestom či riešením, ale viem, že vrhajú svetlo na zmysel našej súčasnej dezilúzie. A možno sú začiatkom cesty k pochopeniu prirodzených cyklov života a smrti,“ uzatvára Weyes Blood.
NMR (foto: Neil Krug, press)
