Posledný ročník putovnej prehliadky Womex sa vo svojej dvadsaťpäťročnej histórii druhýkrát prehupol cez bývalú Železnú oponu. Po Budapešti, kde sa konal pred dvoma rokmi, sa utáboril v Katoviciach, meste so živou hudobnou scénou, ktoré leží len hodinu cesty od Ostravy. Vďaka ľahkej dostupnosti bola tento rok rekordná účasť českých delegátov, čomu ešte pomohlo, že medzi „Showcase“ porotou sa ocitla aj česká kapela Marta Töpferová a Milokraj.
Kým prvý ročník Womexu v Berlíne s 250 registrovanými delegátmi pripomínal skôr sprisahaneckú schôdzku, v poslednej dekáde sa showcasový veľtrh stal prestížnou európskou akciou, ktorá je zároveň testom lokálnych partnerov, do akej miery sú ochotní podporiť miestnu kultúru. Prenájom areálu aj produkčné náklady na piatich súbežných pódiách, denný stánkový program aj filmové projekcie či panelové diskusie sa skrátka nedajú pokryť len z registračných poplatkov – aj keď dnes počet návštevníkov presahuje desaťnásobok prvého ročníka. Veľká časť investície je na lokálnom partnerovi, teda radnici hostiteľského mesta, ktoré tak získa životnú šancu prezentovať miestnu kultúru. Hostiteľskej úlohy sa často zhostia regionálne metropoly, pre ktorých je Womex príležitosťou pretromfnúť hlavné mesto. V minulosti to bola napríklad Sevilla, Thessaloniki, Cardiff, Santiago de Compostela – a tento rok Katovice, mesto známe jazzovými koncertami aj elektronickou scénou. Na miestnej akadémii učil Henryk Górecki, skladateľ známy vytrvalým odporom voči komunistickému režimu. Katovice ležia na najvýchodnejšom cípe pohraničného regiónu Sliezsko, ktorý bol podľa Goreckého historickou oázou multikulturalizmu: „stretávali sa tu tri kultúry: poľská, česká a nemecká. Tunajšie umenie nepoznalo hranice. Keď sledujete históriu Poľska, sú to predovšetkým takzvané menšiny, ktoré vytvárali poľské umenie. „
Virtuózni Valasi z Poľska
Otvárací koncert, každoročne zameraný na hostiteľskú krajinu, patril novému poľskému folku – teda lokálnej odnoži world music. Tá sa začala v Poľsku prebúdzať o niečo skôr ako v Česku či na Slovensku a tiež v masívnejšom meradle, čo je dané veľkosťou krajiny. Štýlovo sa sčasti prekrýva s našou hudbou: napríklad skupina Volos hrá repertoár z poľskej časti Valašska v poľských Beskydách, vrátane piesne Dážď , ktorá prichádza od Moravy. Zostava kombinuje folklórnych hráčov s klasicky erudovanými hudobníkmi a vo svojom žánri patrí virtuozitou i nasadením k tomu najlepšiemu. Na otváracom koncerte ju navyše sprevádzal komorný orchester Aukso. Pre Volos to bola nadbytočná a kozmetická dekorácia, na rozdiel od predchádzajúcich skupín, Kapela Maliszów a Lautaro: u oboch tak vznikol naopak kontrast s ich surovým prístupom.
Koncert Marty Töpferovej sa v prvý showcasový deň vo štvrtok vydaril skvele. Speváčka svoj česko-moravský repertoár obohatila o piesne spievané španielsky, typické pre jej skoršie obdobie, kedy žila v New Yorku, kde ju očarila latinskoamerická hudba. Na škále žánrovej rozmanitosti patrilo vystúpenie Töpferovej medzi desať úplne nezameniteľných z celkovo päťdesiatich Showcase. Vrchol tejto pyramídy obsadil spevák Alireza Ghorbani z Iránu. Aj keď sa jedná de facto o paralelu európskej vážnej alebo umeleckej hudby, rozdiel je priepastný: nejde totiž o interpretáciu opusu nejakého historického klasika, ale rýdzo osobnú výpoveď s množstvom magických detailov a ozdôb, ktoré pri každom prevedení vyznie inak. Ghorbani nie je len spevákom svetového formátu, ale aj jeho sprievodná skupina indikuje dramatické premeny hráčskej techniky. Ostro rytmické pasáže lutny tar či farebné registre huslí Kemence vykazujú výrazný posun oproti skorším generáciám.
Indická klasická hudba je s iránskou spriaznená – ale počas posledného pol storočia sa viac udomácnila na západných pódiách a to vďaka umelcom ako Ravi Shankar, či jeho dcéry menom Anoushka, ktorá čerpá inšpiráciu zo severoindickej, hindustánskej vetvy. Skupina Shakti naopak kedysi spopularizovala hudbu indického juhu, nazývanú karnatická. Na Womexe predstavila túto odnož huslistka Jyotsna Srikanth. Tá sa pred trinástimi rokmi usadila v Anglicku: „Študovala som aj západnú hudbu a tak spolupracujem ako s Indmi, tak i s Európanmi. Napísala som Violin concerto pre Londýnsku filharmóniu a nahrala album so skupinou Bollywood Brass Band. Kým v hindustánskej hudbe prevažuje improvizácia, v karnatickej je medzi improvizáciou a kompozíciou rovnováha. Niektoré z našich rytmov pripomínajú matematickú rovnicu. “ Jej koncert sa konal v komornej zostave s dvoma perkusionastami a elektrickou tanpurou, ktorá hru hudobníkov podfarbovala „bordunovými“ tónmi.
Veľkou neznámou ázijskej hudby je susedný Nepál, odkiaľ prišla skupina Night. Prekvapivé bolo, že napriek geografickej blízkosti nebola príbuznosť s Tibetom či Indiou nijako zreteľná. Európanovi trochu vzdialená štruktúra skladieb skôr pripomínala indonézsky gamelan, avšak s úplne inými nástrojmi, vrátane huslí bizarného tvaru s vydlabanou ozvučnicou. Išlo sa o vzrušujúce stretnutie s kultúrou doteraz neznámou aj pre tých najväčších znalcov.
Vrtochy kultového publika
Tunisko-francúzska zostava Ifriqiyya Electrique zohrala naopak úlohu konfliktnej sily, ktorá svojou fúziou s elektronikou a projekciami rozdelila publikum na krídlo nadšencov a tých čo odišli hneď po prvej skladbe. Prísľubom budúcich úspechov ale je, že kapelu vydáva vydavateľstvo Glitterbeat, vedené Chrisom Eckmanom z niekdajších Walkabouts, ktoré je vďaka geniálnemu odhadu vrtochov kultového obecenstva už štyri roky držiteľom „womexovskej“ Label Award.
Naopak rešpekt širokej obce sofistikovaného womexovského publika vzbudil francúzsky veterán Valentin Clastrier. Ten začínal ako gitarista Jacquesa Brela a pred 30 rokmi inicioval revival ninery, obskúrneho nástroja, ktorý je vlastne archaickým mechanickým husľovým syntetizátorom. Aj vo svojich 70-ich rokoch zostáva hudobným dobrodruhom a vystupuje v šokovo-terapeutickom dialógu s o generáciu mladším avantgardným holandským klarinetistom Stevenom Kampermanem.
Petr Dorůžka
