WOO – WHEN THE PAST ARRIVES (DRAG CITY 2014)
Z antického Grécka pochádza výrok „šťastie človeka spočíva v nezávislosti“. V prístupe k hudbe má tiež určité opodstatnenie. V prístupe nezávislom. Je to ako s jedlom. Aké jedlo chcete jesť? Také, ktoré vám nechutí? Ja chcem jesť také, ktoré mi chutí čo najviac. Aj hudbu chcem počúvať takú, ktorá mi robí čo najviac dobre. Nezaujíma ma, či je známa, či neznáma, populárna, nepopulárna, nová, stará. Zaujíma ma, ako na mňa účinkuje. Je vyhľadávanie takejto hudby ľahšie ako kedysi, alebo ťažšie? Ľahšie. Lebo … stačí na vysvetlenie jediné slovo – internet – a všetko je jasné. Lenže, teraz je hudby na internete tak veľa ( a nie je všetka pohromade na jednom mieste), že hľadač hudby sa poriadne zapotí. Ktohovie aké percentuálne množstvo ľudí si dnes často vyhľadáva hudbu samo? Netuším. Hoci by to bola zaujímavá štatistika. Stačí pomyslieť na zrejme extrémnu časť poslucháčov, ktorí na internete uvádzajú stovky vypočutých albumov. Ak si chce človek nájsť tú svoju lahôdku, musí pre to niečo obetovať – aj čas. Luxus? Napchávanie sa dobrým umením bol vždy luxus.
A ešte existuje iný zvláštny úkaz tejto doby – hudba, ktorá má vyššiu umeleckú úroveň, sa takmer vôbec neobjavuje vo veľkých komerčných hitparádach. Čiže ani v komerčných rádiách. To je ten najmarkantnejší rozdiel medzi dneškom a dávnejšou minulosťou. Začal vznikať rozdelením hudobnej scény na takzvanú oficiálnu (komerčnú) a nezávislú. ( V rokoch 1980 – 85). Dnes už toto rozdelenie zasahuje takmer celý svet a rozdelilo aj poslucháčov hudby. A kde je, jednoducho povedané, viac dobrej hudby? V komerčných hitparádach, alebo na nezávislej scéne? Aspoň približne objektívnou odpoveďou by mohli byť hodnotenia hudobných publicistov, ktoré sú odzrkadlené v ich rebríčkoch súčasnej hudby, obzvlášť v rebríčkoch Best albums. Jednoznačne v nich prevažujú „indies“ – nezávislí. Lenže aj niektorí priaznivci indies, prestali byť v pravom slova zmysle nezávislí. Naopak, stali sa úplne obyčajne závislí. Závislí na zvyku. A zvykom sa stal anglo-americký typ hudby. Všetky úprimné snahy o vybočenie z tohto zvyku, o vybočenie z nudy a konvenčnosti na prijateľnej umeleckej úrovni, najviac badateľné v 90 rokoch minulého storočia v oblasti world music, zostali mnohými nepovšimnuté. Alebo ignorované? Ignorancia a nezávislosť … ako tieto dva pojmy idú dohromady? Najmä, ak súvisia s ignoranciou originálnej a peknej hudby?
Keď som nedávno rozmýšľal, aký druh hudby mi dnes najviac chýba, ktorej je najmenej, ktorá je najvzácnejšia, tak som dospel k záveru, že je to hudba bez bubnovania, bez pravidelných rytmov. Tých je dnes všade nad hlavu. Hudba melodická, určená na zahĺbenie, upokojujúca a s prednosťami dobrej klasickej vážnej hudby, no moderná, takej je najmenej. Hľadal som ju a našiel – Woo. Do mojej teórie o nezávislosti sa mi Woo, čiže dvaja Angličania, bratia Mark Ives a Clive Ives, hodia ideálne. Ich album When the past arrives neobsahuje skladby nahrávané v súčasnosti, ale v rokoch 1976 – 1991. Navyše sú väčšinou inštrumentálne a z bežného pohľadu atypické. Niektoré, ako keby nemali začiatok a koniec, sú takrečeno useknuté, ako nedokončené skice. Vzbudzujú vo mne pocit, že plávajú nad časom a priestorom, ako podivné lietajúce lode poháňané veslármi v predstavách fantastov 19. storočia. Štýlom by ich bolo možné trošku prirovnať ku skladbám The Durutti Column. Ale aj k scénickej filmovej hudbe. Poukazujú na zaujímavý paradox. Keď si vypočujem z toho istého obdobia v ktorom vznikali skladby Woo, skladby od iných autorov, ktoré boli vtedy vyhlasované za moderné, napríklad v štýle disco, funky, techno, tak dnes po stránke zvukovej a štýlovej pôsobia „pasé“. Skladby Woo, naopak, pôsobia originálne, aktuálne. Ambient, elektronická hudba, akustická, gitary, zvonkohra, klarinety, kazoo, flauty, nádych ironickosti. Zdá sa, že nezávislý prístup k hudbe, jej tvorcov i jej poslucháčov, sa predsa len vyplatí. I keď nie vždy kvôli finančnému zisku, ale iba kvôli pôžitku z hudby.
Miroslav Potoček
