Termín world music je dnes rovnako bežný ako blues, jazz či opera. Líši sa ale tým, že nie všetci ho chápu rovnako. Kým blues či opera majú jasnú žánrovú definíciu, world music je naopak častá téma k diskusiám.
Motto
… a ja som sa cítil šťastný vo vnútri týchto piesní, v ktorých smútok nie je hravý, smiech nie je krivý, láska nie je smiešna a nenávisť nie je plachá, kde ľudia milujú telom i dušou, kde v nenávisti siahajú po noži alebo po šabli, s radosťou tancujú, v zúfalstve skáču do Dunaja, kde teda láska je ešte láskou a bolesť bolesťou, kde pôvodný cit nie je ešte vykĺbený zo seba samého a hodnoty sú doteraz nespustošené. A zdalo sa mi, že vo vnútri týchto piesní som doma, že z nich som vyšiel. Že ich svet je moje pôvodné poznamenanie …. Milan Kundera – Žert
Kunderovo vyznanie ukazuje, aké ľahké je rozlíšiť rutinnú komerciu od autentického a neopakovateľného zážitku. Od hudby, ktorá má pevné korene v špecifickom mieste i čase a ktorá je oveľa viac súčasťou každodenného života než nejakou kultúrnou zvyklosťou, kde účinkujúci má miesto na pódiu a poslucháč v hľadisku. Citát nám zároveň poslúži ako odrazový mostík k pátraniu: Čo vlastne je world music? Ide o dobový trend, alebo trvalý a kontinuálny proces? A vôbec, čo nás motivuje, aby sme počúvali donedávna tak obskúrne žánre, ako je hudba Afriky, Ázie, klezmer, či tance zo škótskej vysočiny?
Odborníci sa zhodujú, že nám chýba práve tá autentickosť, ktorú z našej kultúry vytlačila celá séria zmien v každodennom živote: priemysel, sťahovanie obyvateľov do miest, aj to, ako média vytláčajú domáce muzicírovanie. Lenže modernita pôsobí aj opačným smerom. Ak je vďaka médiám aj ľahkému cestovaniu dostupná hudba z kultúr, ktorá si onú autentickosť uchovala, ľudia si ju nájdu. A tiež ju potrebujú nejako pomenovať.
Sprisahanci z Londýna
Pokiaľ však tlač operuje s termínom world music ako s vymedzeným žánrom, ide o dezinformáciu najhrubšieho zrna. Potvrdzuje to aj na internete detailne dokumentovaná „sprisahanecká schôdzka“ producentov a hudobných profesionálov v Londýne roku 1987. Obchody s hudbou vtedy ponúkali jazz, rock, blues, country a so všetkým ostatným, ako tango, flamenco, indická či africká hudba si nevedeli rady. Hranice medzi hudobnými kultúrami ale už pukali. Festival Womad vstupoval do piateho ročníka. Hudbu ležiacu mimo anglosaského sveta bolo treba pomenovať a zmapovať. Sprisahanci zaplatili rafinovane úspornú reklamnú kampaň za iba tri a pol tisíc libier a gramofónové obchody aj médiá prijali nový hudobný šuplík. Volal sa world music a patrili do neho všetky tie komplikované žánre, ktoré ležali mimo rozlišovaciu schopnosť anglosaského sveta. Bol to len finálny krok, samotný termín už niekoľko dekád visel vo vzduchu.
Na amerických univerzitách už v šesťdesiatych rokoch minulého storočia etnomuzikológ Robert E. Brown zaviedol na akademickej pôde nielen termín world music, ale aj hudobnú paralelu bilingválnych jazykových schopností. „Bimuzikálny“ hudobník si najprv osvojí vlastnú hudobnú kultúru, a potom vyštuduje hudbu nejakého ďalšieho etnika. S úplnou samozrejmosťou sa potom pohybuje v oboch paralelných svetoch, bez toho aby bol jeden nadradený druhému. Úplne prvýkrát sa označenie world music objavilo v tlači už začiatkom dvadsiateho storočia, v roku 1906 ho použil nemecký muzikológ Georg Capellen v knihe Exotische Rhythmik, Melodik und Tonalität als Wegweiser zu einer Neuen Kunstentwicklung.
Hudba z konca sveta
Ku stretávaniu hudobných kultúr ale dochádzalo už po stáročia predtým. Zvlášť zaujímavý podnet priniesla Svetová výstava v Paríži, ktorej súčasťou bola novopostavená Eiffelova veža. Usporiadaná bola k stému výročiu francúzskej revolúcie a dobytiu Bastily a prebiehala od mája do októbra 1889.
Vedľa národných pavilónov bola na výstavisku aj „koloniálna“ časť. Ľudia tak mohli cestovať medzi Káhirou, Kongom, Tuniskom a napríklad aj Jávou. Súčasťou holandskej expozícia bola verná kópia dediny z ostrova Jáva so šesťdesiatimi domorodcami na tento účel dovážanými do Európy. V bambusovom pavilóne hral gamelan – teda elitný orchester indonézskych šľachtických palácov. Jávsku dedinu pravidelne navštevoval dvadsaťsedemročný Claude Debussy, ktorý vtedy hľadal cestu, ako sa vymaniť zo zovretia nemeckej skladateľskej tradície. Stretnutie s hudbou, ktorá sa priečila všetkým platným pravidlám, poznačila celý jeho život. Jedenásť rokov po výstave prišiel do Paríža gamelan s oveľa väčším obsadením a neskôr Debussy publikoval štúdiu o hudbe z Jávy: „Ak sa vzdáme európskych predsudkov a oddáme sa kúzlu perkusií z Jávy, musíme uznať, že tie naše perkusie znejú ako primitívny hluk z vidieckeho jarmoku.“
Kým parížske expo prebiehalo vo vymedzenom úseku siedmich mesiacov, množstvo moderných štýlov formovali procesy trvajúce stovky rokov. Bola to predovšetkým dlhodobá migrácia, často násilná. Výsledkom niekoľkých storočí otrokárstva, od šestnásteho do devätnásteho storočia, je blues, jazz, hip-hop, reggae, aj latinskoamerické štýly ako samba či salsa. Všetky mali sčasti korene v Afrike, sčasti v európskej kultúre.
Kruh sa uzatvára
V tejto chvíli už máme dosť poznatkov, aby sme sa zhodli, že termín world music možno vnímať ako kontinuálny proces, ktorý sa vďaka ľahšiemu cestovaniu a moderným médiám neustále zrýchľuje. Pre súčasnú generáciu je world music tiež kultúrnou platformou: patria k nej festivaly aj vzdelávacie projekty, prispievajúce k vzájomnému porozumeniu medzi kultúrami, ktoré sú protiváhou k rasizmu a šovinizmu. A v duchu Brownovej bi-muzikalite dochádza aj k posunu hodnôt. Krédom festivalu Womad, ktorý založil Peter Gabriel, je presvedčenie, že všetky hudobné kultúry sú rovnocenné a že každú z nich možno hodnotiť len jej vlastnými meradlami.
Počas tridsiatichdvoch rokov, ktoré ubehli od sprisahaneckej medializácie world music v Londýne, sa veľa zmenilo. Vďaka osobnostiam ako Peter Gabriel objavili celé generácie poslucháčov doteraz neznámu hudbu. Proces zasiahol aj do mainstreamu. Britský denník Guardian nedávno uviedol: „Podľa údajov IFPI bol najpredávanejší singel roka 2018 Havana od americko-kubánskej speváčky Camilou Cabello, v Global Top 10 Digital Singles sa ďalej umiestnila Tia Ray z Číny aj umelci z Portorika.“ A Tim Ingham píše v časopise Rolling Stone: „Nielenže v kľúčových teritóriách dnes dominuje repertoár nespievaný v angličtine – ale navyše preberá vedenie.“ Čo de facto znamená, že aj hudba z konca sveta, kedysi zdroj autentickosti, vstúpila do rutinného kolotoča.
Má to aj negatívny dopad. Pre programátorov world music festivalov je dnes oveľa náročnejšie nájsť nových a kvalitných účinkujúci ako v predošlých rokoch. Z hľadiska hudobného vývoja ale nejde o nič nové. Americký producent Joe Boyd, ktorý nahrával ako najstaršie nahrávky Pink Floyd či Erica Claptona, tak i hudbu z Albánska či Brazílie, ponúka porovnanie: „Všetku tú úžasnú hudbu šesťdesiatych rokov prevalcovali elektrické gitary. Brilantnú originalitu Hendrixa či Claptona nahradili tie najjednoduchšie akordy a metalové riffy. To nebol ten najšťastnejší koniec.“
Petr Dorůžka (foto: archív)
