Xixa – Bloodline (Barbes Records / Glitterhouse Records 2016)
Rock najmenej 20 rokov stagnuje. Všelijako sa ho už pokúšali postaviť na nohy, napríklad pritvrdzovaním, čo sa napokon ukázalo ako nafukovanie svalov a vyfukovanie mozgov.
Elektrifikácia takisto príliš nepomohla, podstatu nevylepšila – čiže umeleckú úroveň rockových skladieb. Ani vytváranie kultov a bohov extra nezabralo. Už sa zunovalo, bohov bolo v rocku a celej pop kultúre toľko, že miliónový hinduistický panteón je oproti rockovému hŕstka „pandrlákov“. Zostáva posledný záchranný pás – fúzie. Tie však takisto nie sú ničím prevratne novým. Ako sa teda vymaniť zo zovretia konvenčnosti? Jednoznačne je potrebné zvýšenie obrátok na poli fantázie a romantiky. No fantázia je dar boží, tú nemá hocikto, a romantika je v dnešnej dobe hrubosti ošemetná. Existuje však romantika prijateľná aj pre tvrdých rockových chlapíkov – westernová romantika, Morricone! Surfové gitary, harmonika, bendžo, mexické trúbky, klopot konských kopýt, všakovaké „lahodné“ zvuky koltov a pušiek …
Stal sa z toho trend, móda.
A sme v pohraničí USA a Mexika, pri inšpiračnej línii, tiahnucej sa do Kalifornie, pevne lasami zviazanej s country music, latinskou hudbou a rockovým undergroundom, siahajúcim do obdobia flower power. Obzretie do minulosti začína pri evergreene La Bamba (Ritchie Valens / 1958), pokračuje peruánskou chichou, rannou Santanou, tejano music, chicano rockom, Los Lobos, alt-country, Calexico, Giant Sand. Dnes je z toho hudobná scéna fúzií s cumbiou a všelijakými inými štýlmi od výmyslu sveta – multikultúrneho sveta. Nie multikultúrneho pod taktovkou politikov, ale pod taktovkou hudobníkov.
Xixa z Tusconu má reputáciu mystickej psychedelickej rockovej skupiny, inšpirovanej peruánskym surfovým štýlom chicha, ktorý vznikol v amazonskej oblasti v ére seventies.
Vedú ju dvaja členovia slávnych Giant Sand – Brian Lopez a Gabriel Sullivan. Spolupracovali aj so skupinou Calexico. Bubeník Winston Watson hrával s Bobom Dylanom, Alice Cooperom. Práve im vyšiel debutový album Bloodline. Xixa momentálne boduje v európskom rebríčku world music. Nehrá konvenčný rock. Obsahuje mnohé z toho, čo bolo vyššie spomenuté v súvislosti s fantáziou, romantikou, hudbou westernov. A bodaj by nie, veď Xixa nahráva pre brooklynský label Barbes Records, vynikajúcej skupiny Chicha Libre, ktorá novú vlnu štýlu chicha v USA rozhýbala.
V jej skladbách cítiť tajomné objatie gotického rocku, našťastie mienené trošku parodicky, zmiešané s púštnym prachom.
Aby nebolo ozvláštneniu jej hudby málo, v skladbe World Goes Away sa ozve spev púštneho blues Tuaregov, Sadama Iyada Imarhana, priateľa skupiny Tinariwen (Festival Pohoda 2008) . Z hudby Xixa je evidentné, že jej členovia presne vedia, čo chcú robiť. Nikdy sme nemali chvíle, kedy sme si neboli istí, čo chceme robiť s naším zvukom. Vytvárame atmosféru desert noir. Púšť má svoj vlastný zvuk. Nachádza sa v našich mysliach, rovnako, ako vnímanie jej rozľahlých priestorov. Hráme horúci okrový rock. Púšť žije, čo z nej robí úžasnú tému pre hudbu a film. – vysvetľuje Gabriel.
Priaznivci rocku neurobia chybu, keď si album Bloodline vypočujú. Ukazuje totiž cestu, ako je možné vniesť do rocku nové, príťažlivé hudobné prvky.
Miroslav Potoček (foto: press Xixa)
