Medzinárodná skupina Yalla Miku na svojom debutovom albume strháva ostrými rytmami, až nám z toho ulieta hlava. Toto nebezpečenstvo je ale dobré podstúpiť, inak by sme prišli o možnosť počuť multikultúrny zvuk dnešnej Ženevy.
V katalógu švajčiarskeho labelu Bongo Joe Records je ťažké sa na prvýkrát vyznať, pretože tak nejako postráda spájajúcu niť. Ponuka „hudby bez hraníc“ vám príde ako výhovorka pre nevyberavosť; alebo nerozhodnosť, či dať prednosť rockovému undergroundu, obskúrnym svetovým archívom, aktuálnemu africkému a juhoamerickému dianiu, anatólskej psychedélii alebo vlastnej tvorbe.
Bongo Joe totiž vedie drednatý muzikant Cyril Yeterian: chlapík libanonského pôvodu s arménskym menom žijúci v Ženeve, s kapelou Mama Rosin hrajúci kedysi kedysi lousiánsky cajun.
Ani s tým labelom to nie je jednoznačné: Bongo Joe je mimochodom meno skutočného amerického pouličného hudobníka, ako inak, podivína. V súčasnosti Bongo Joe zastrešuje kultúrne centrum, zahŕňajúce vydavateľstvo, predajňu platní, kaviareň a miesto na stretávanie miestnych umelcov zdieľajúcich lásku k podivnej hudbe.
Hudobné bratstvá
V dobách, kedy „múzy fúziám priali“, prebiehali hudobné bratstvá hlavne tvárou v tvár: v štúdiách a na koncertoch. Dnes sa tým už málokto zdržuje: čo tvorcovia fúzií potrebujú, nájdu na internete. Inkognito a zadarmo. Že tým napríklad marginalizovaným kultúram v mene popkultúry môžu spôsobiť solídnu traumu, ich netrápi. Kultúrna apropriácia sa tomu hovorí.
Hráč na bendžo a gitaru Yeterian, zakladateľ „mišmašovej“ skupiny Yalla Miku, s niečím takým nechce mať nič spoločné a naďalej dáva prednosť osobným kontaktom. Marocký hráč na lutnu gimbri Anouar Baouna, Alžírčan Ali Bouchaki s darboukou a virtuóz na lyru krar Samuel Ades z Eritrey sú u neho v Bongo Joe totiž ako doma. Rovnako klávesistka Simone Aubert (Tout Bleu), basgitarista Vincent Bertholet (líder Orchester Tout Puissant Marcel Duchamp) a bubeník Cyril Bondi (Cyril Cyril).
S názvom debutového albumu si prácu nedali a zostali pri Yalla Miku. Snáď preto, že do neho vložili svoju multikultúrnu filozofiu: yalla znamená v arabčine povzbudzujúco „poďme na to“ a Miku, podľa japonského hlasového syntetizéru Vocaloidu, budúcnosť.
Príval informácií
Bez informácií sa u transkontinentálnej hudby Yalla Miku nezaobídeme, a hoci sa pri počúvaní radosťou túlime do klbka, rovnako by nás zaujímalo, prečo na nás od postrockovej skupiny zo Ženevy vyskakuje rai, gnawa, anatolská psychedélia, tuaregské púštne blues, etiópske azmari, synth pop, experimentálna elektronika, hip hop a ktovie, čo ešte.
Podľa Yeteriana & spol. nejde o nič zložité: vraj odkazujú na tradície, ale nachádzajú pritom kontrastné body, v ktorých musí byť každému kultúrnemu vkladu umožnené slobodne dýchať a žiariť. A v prípade Afričanov tiež rozprávať svoj príbeh emigrantov.
Cieľom tej objavnej a so všetkým všade originálnej nahrávky plnej muezzinsky vypätých aj šansónových vokálov hnanej dopredu maghrebskými rytmami je dať na vedomie, ako národnostne pestrá je dnes ženevská hudobná scéna. Yalla Miku však upozorňujú, že ju nenájdete v luxusných finančných štvrtiach s upätou atmosférou, ale v pankáčskych squatoch, aktivistických centrách a severoafrických reštauráciách. Skrátka na miestach podobných Bongo Joe.
Jiří Moravčík, článok bol pôvodne napísaný pre Český Rozhlas (preklad: NMR, foto: press Yalla Miku)
