Skupina Yo La Tengo je už takmer štyri dekády rešpektovanou stálicou americkej alternatívnej scény. V týchto dňoch jej na značke Matador Records vychádza šestnásty štúdiový album „The Stupid World“, na ktorom zjemnila svoj typický štýl.
Hudba kapely Yo La Tengo nie je ľahko zaraditeľná. V deväťdesiatych rokoch, v čase najväčšej slávy, boli jej nahrávky najmä fúziou indie popu, shoegazu a hlučných gitarových stien, čo ani v tom čase nebola ideálna kombinácia k vytvoreniu početnej fanúšikovskej základne. Občas sa v jej tvorbe tvorbe objavila samba, soul, country alebo náznak ďalších štýlov, avšak napriek rôznym etapám nikdy nevybočila zo svojho štýlu, čím si skalných priaznivcov udržala dodnes.
V súčasnosti je z pôvodnej zostavy aktívna už len bubeníčka, speváčka Georgia Hubley, gitarista, spevák Ira Kaplan a basgitarista James McNew. Kapela nikdy nemala výraznejšie hity, jej najsilnejšou zbraňou boli zasnené, niekedy i výrazné melódie: Skladby ako „Ohm“, „Before We Run“ alebo „A Worrying Thing“ si zachovali svoje čaro dodnes.
Na albumoch „Fade“ z roku 2013 a „There’s A Riot Going On“ z roku 2018 sa Yo La Tengo odklonili od hlučnejších a agresívnejších aspektov svojej tvorby v prospech jemnejšieho zvuku. Tento trend pokračuje aj na novej nahrávke.
Nové nahrávky si kapela produkovala sama
Album „This Stupid World“ je návratom k rozmanitým zvukovým krajinomaľbám premietnutých do vydarenej kolekcie deviatich skladieb. Tento titul v rebríčku doterajšej kvality zrejme neprekoná úspešný album „Painful“ z roku 1993, ale odvracia pochybnosti o tom, že sa kapela uberá do hudobného zabudnutia.
Úvodná sedeminútová pieseň „Sinatra Drive Breakdown“ vás okamžite vtiahne do deja a do nostalgickej atmosféry indie rocku typického pre deväťdesiate roky. Jej základ tvorí skreslený gitarový zvuk, ktorý neskôr skĺzne do pulzujúceho groovu. Kapela pridáva plyn, alebo ho uvoľňuje, akoby riadila dopravnú premávku. Hubleyová a jej manžel Ira Kaplan si rytmicky nadbiehajú, ich melodický takmer šepot sa vznáša nad nahrávkou.
Prejav Hubleyovej i Kaplana a pôsobí v ideálnej súhre vytváranej tiež kontrastom ich prejavu. Čaro nahrávky umocňuje i fakt, že kapela si ju tentoraz zrealizovala naživo vo vlastnom útulnom štúdiu v Hobokene v štáte New Jersey, odkiaľ pochádzal aj Frank Sinatra.
Toto miesto, ktoré bolo známe svojou nezávislou hudobnou scénou, formovalo zvuk Yo La Tengo. Keď v roku 1984 založili svoju kapelu mali niečo po dvadsiatke. Dnes majú po šesťdesiatke, no si stále nevedia predstaviť, že by s hudbou skončili a to napriek tomu, že už nikto z členov skupiny nežije v rodnom meste.
Témy smútku a smrti
„Pripravte sa na smrť,“ varuje Kaplan v skladbe „Until It Happens“, ktorá je varovným príbehom pre všetkých tých, ktorí veria, že zlé veci sú len problémami iných ľudí
Pieseň „Miles Away“ je akýmsi zhrnutím smútku: „Nemôžem predávať tvoje knihy, hoci si ma o to žiadal,“ hovorí takmer šepkajúc.
„Každý deň mám bolestný pohľad,“ spieva Kaplan na začiatku skladby „Fallout“, jednej z nyjvýraznejšich piesní albumu. „Odvrátil by som sa, keby som len mohol. Problémy sú všade, neodvratné ako znečistený vzduch a to nie len vonku“.
V horkosladkej skladbe „Apology Letter“ narieka Kaplan nad neschopnosťou prekonať svoje ego.
„Tento hlúpy svet je všetko to, čo máme.“
Z nových nahrávok Yo La Tengo je cítiť bezprostrednosť a premyslenú lyriku zameranú na plynutie času, života a smrti. Tento album zachytáva aktuálnu kapitolu v histórii indie rocku. Jeho piesne sú nielen o smútku, ale aj o výzve pokračovať.
Róbert Gregor (foto: press Yo La Tengo, Cheryl Dunn)
