Archaické hudobné nástroje sa vracajú v novom šate. Sú to kúzelné mašinky z éry nielen pred-syntezátorovej, ale aj pred-industriálnej.
Najprv ninera, v ktorej na rozdiel od huslí struny nerozozvučí sláčik, ale točiaci sa bubienok. Potom nyckelharpa, kde prsty hráča na hmatníku nahradia klávesy. Posledný comeback predstavuje omniwerk, pripomínajúci čembalo s dvoma klaviatúrami.
Je to nástroj nielen impozantný, ale aj exkluzívny. V súšastnosti existujú len dva exempláre, ten starší je v Helsinkách, zatiaľ čo v pražskej dielni je čerstvo dokončený model s množstvom zdokonalení. V Česku navyše prebehli aj prvé tri koncerty, na ktorých hral medzinárodne rešpektovaný jazzový pianista Aki z Fínska.
Na programe boli skladby z jeho sólového albumu Divided Horizon (British Edition Records 2021) a ďalej nové aranžmány klasických skladateľov ako je Gesualdo, de Machaut, Bach a Mompou. „Nevytváram repliky existujúcich skladieb, približujem ich súčasnosti, s inšpiráciami z repetitívnej elektronickej hudby a transových európskych rytmov. V tom ma inšpirujú škandinávski huslisti ‚spelmans‘, fínska citera kantele, songy francúzskych trubadurov. Moja hudba vždy obsahuje množstvo improvizácie. Približne polovica skladieb je písaná priamo pre omniwerk, druhá polovica sú úpravy skladieb pre klavír, a tie slúžia ako základ na improvizáciu. Pre mňa je najdôležitejšie, že nástroj môže znieť ako sláčikový orchester. Každý koncert je priestorom na skúmanie možností tohto nástroja, a vždy nájdem niečo nové,” vysvetľuje Aki Rissanen.
Autorom nástrojov je renomovaný fínsky staviteľ čembál Jukka Ollikka, ktorý sa usadil v Prahe. Ten nás v nasledujúcom rozhovore zavedie do tých najjemnejších detailov aj do historických súvislostí. Najprv ale praktický návod, ako tomu všetkému rozumieť.
Klavír aj čembalo sú na prvý pohľad nástroje spriaznené, ale konštrukciou odlišné. Zatiaľ čo pri klavíri vytvárajú zvuk kladivká, pri čembale to je brnknutie trsátka, preto sa teda zvuk oboch nástrojov líši farbou. Nebolo by možné farbu posunúť ešte ďalej, a na klávesy napojiť mechaniku, ktorá bude hrať ako husle?
Riešenie existuje, namiesto trsátka použijeme mechanický ekvivalent slučke, napríklad bežiaci pás vytvorený, podobne ako sláčik, z konských vlasov, či rotujúci bubienok aký má ninera. Variantu s pásom vynašiel v roku 1489 Leonardo Da Vinci, nazval ju „viola organista“, ale zostalo len pri nákrese. Nezávisle na ňom skonštruoval Hans Heyden v Nemecku roku 1575 nástroj „geigenwerk“ [geige=husle], užívajúci namiesto pásu rotujúce bubienky.
Analogicky pomenovaný omniwerk z Fínska je kombináciou dvoch nástrojov: hornú klávesnicu tvorí zdokonalený geigenwerk, zatiaľ čo dolná klávesnica funguje na báze historického nástroja lautenwerk [laute=lutna]. Na jeho pôvodnej verzii hral dokonca Johann Sebastian Bach. Konštrukčne je lautenwerk blízky čembalu, s tým rozdielom, že jeho struny nie sú z kovu, ale črevové či syntetické.
Súhra dvoch klávesníc má okrem logicky zrejmých možností aj pridanú hodnotu. Keď jednu sekciu nástroja odtlmíme zošliapnutým pedálom, získa tak úlohu rezonančných strún, ktoré farebne dokreslia tóny hrané na druhej klávesnici. Ďalšia možnosť je vybrnkávať melódiu ručne na struny vo vnútri nástroja ako na harfe. O tom všetkom je nasledujúci rozhovor.
V čom bol ten nikdy nerealizovaný vynález od Da Vinciho taký výnimočný?
„Čembalo v tom čase existovalo, ninera tiež, ale Vinciho „viola organista“ bol unikátny nápad. Slák je nahradený bežiacim pásom, ktorý tvorí uzavretú slučku. K tomu máte sadu strún a klávesnicu. Stlačením klávesy sa vybraná struna dostane do kontaktu s pásom, ale nie tak, že by tú strunu nejaká páka prehla a posunula k bubienku. Tým by sa struna preladila. Vinci mal struny napnuté v tvare trojuholníka, jeho prepona tvorila os, okolo ktorej sa tá struna otáčala z pasívnej polohy do aktívnej. A práve v tom bol ten nápad geniálny.“
Vy ste hlavným povolaním staviteľ čembál, vaše nástroje sú sálach v Bruseli, Viedni, Haagu, Brne, Japonsku, na svetových univerzitách a jeden z tých posledných je v Rudolfíne. Čo vás naviedlo na neprebádanú cestu zvanú omniwerk?
„Začalo to pred 20 rokmi. V múzeu v Bruseli majú jeden starý geigenwerk, nedá sa naňho už bohužiaľ hrať. Rozhodli sa urobiť funkčnú repliku, skončilo tonezdarom. Ale za ďalších 10 rokov postavil Sawomir Zubrzycki z Poľska ďalšiu repliku, ktorá sa naopak podarila.“
Björk potom prizvala Zubrzyckého s geigenwerkom na svoj album Vulnicura Strings.
„A Zubrzyckého nástroj potom motivoval ma aj kolegu Jonte Knifa, ktorý so mnou na nástroji spolupracoval. Oslovil nás fínsky basgitarista a skladateľ Lauri Porra, mimochodom pravnuk Jeana Sibelia, a požiadal nás o zmenšenú verziu tohto nástroja. Nakoniec sme mu ale postavili skutočný omniwerk. Má ho v štúdiu a hrá naň aj na koncertoch.“
Vy užívate rovnaký mechanizmus ako vymyslel Da Vinci?
„Principiálne áno, ale s dnešnou technológiou. V pôvodnej verzii je jeden pás, v novej 3 pásy. To má praktický dôvod. Vyššie struny sú kratšie, na dosiahnutie dobrého tónu potrebujú väčšiu rýchlosť, inak je výsledkom protivné škrípanie. A tie basové do seba zas pri väčšej rýchlosti narážajú. Takže, rýchlosť pásov je nutné odstupňovať.“
Čo keď hráte akord? Viac strún sa dotýka jedného pásu, nebudú sa navzájom rušiť?
„To nehrozí. Máme asi 20 strún či kláves na jeden pás. V prvom modeli sme dokonca mali jednu sadu strún pre obe klaviatúry, ale tým sa to naopak dosť skomplikovalo. Čo sme objavili, až keď na to začal hrať Aki Rissanen, jazzový klavirista, ktorý bude mať teraz koncerty v Česku. Vďaka tomu sme zistili, že je lepšie mať 2 sady strún.“
Takže horná klávesnica funguje ako Da Vinciho „viola organista“, čiže geigenwerk, a ten má zvuk huslí či čela. A spodná je lautenwerk, teda zvuk lutny?
„Áno, ale s radom zdokonalení. Čembalo má pre každú strunu dusítko, ktoré ju stlmí hneď po údere, keď opustíte kláves, ale nemá pedál. My máme pedál, môžeme meniť dozvuk. Keď teda zošliapnem pedál, dusítka sa vzdiali od strún a celé to pole strún začne rezonovať, teda pokiaľ príde zvuk z druhej klávesnice. Máme aj pedál pre hornú klávesnicu, takže to funguje aj opačne. Navyše, na tie horné struny môžete hrať prsty ako na harfe, Aki to na koncertoch robí. Tiež je možné obe klávesnice prepojiť, takže z jednej môžete hrať unisono na obe sady strún.“
Nemá ale hra prsty podobný zvuk, ako hra na klávesy s trsátkom na dolnej klaviatúre?
„Nemá, trsátko vytvorí ďaleko ostrejší zvuk. Pre hru prstami si môžete vybrať aj iné partie struny, ktoré vytvoria odlišnú farbu.“
Je nejaké vodítko, ako rozdeliť funkciu klávesníc pre sólo, sprievod, kontrapunkt?
„Všetko je možné a ponechávam to dotyčnému hudobníkovi.“
Historické verzie oboch nástrojov vznikli pred temperovaným ladením. Aké ladenie používate vy?
„Akékoľvek, podľa priania hráča. Naladiť čembalo mi trvá dvadsať minút, omniwerk štyridsať minút.“
Existujú ďalšie klávesové nástroje vyrábané iba ručne, ako váš omniwerk?
„Všetky čembalá, clavichordy, historické klavíry.“
Čo hráte vy ako muzikant?
„Pre mňa je zásadnou osobnosťou Johann Sebastian Bach a tiež Louis Couperin, to sú moji absolútni hrdinovia. Ja hrám čembalový repertoár. To čo počúvam, je ale oveľa širšie.“
Ako vlastne Aki Rissanen, ktorý na omniwerk zahral v Česku, ten nástroj objavil?
„Hral v kapele s Lauri Porrou, a videl ho v jeho štúdiu. Tak sme sa dohodli, že preňho omniwerk postavíme.“
Takáto manuálna práca ale stojí veľa času aj drahého materiálu. Dá sa tým uživiť?
„Ja sa živím výrobou čembál, omniwerk je pre mňa niečo ako luxusný koníček. Ale máme grant z Fínska. Ďalšie granty dostal Aki Rissanen, vrátane podpory na kompozície pre omniwerk.“
Takže pre šikovného nástrojára môže byť stavba čembál lukratívnou obživou?
„Nesťažujem sa. Navyše, na svoju prácu potrebujem na veľké množstvo nástrojov, a tá výbava je potom niečo ako môj vlastný vesmír.“
Koľko času ste strávil stavbou tohto nástroja?
„Pred 2 rokmi sme začali plánovať túto druhú verziu, pred rokom sme plány dokončili, pred pol rokom začala stavba a teraz je to hotové.“
To znamená, že všetky súčasti máte zdokumentované vo výkresoch?
„Áno, v počítači v grafickom systéme CAD v trojrozmernej verzii.“
Nie je tá dokumentácia na predaj? Ja viem, že ide o intelektuálne vlastníctvo, ale aj to má svoju cenu.
„Na predaj nie je. Nikdy som takto neuvažoval. Tie výkresy sú od nás pre nás. Skôr ako poznámkový blok. Nenapadlo ma, že by to zaujímalo niekoho ďalšieho.“
Ak zostaneme pri jednom kuse nástroja, aká by bola cena, aby ste dostali späť náklady na materiál aj čas?
„Nedokážem spočítať tie hodiny práce, pre mňa to bol ten najlepšie strávený čas. Ale ak niekto chce ten nástroj odkúpiť, cena je okolo 50 000 Euro, čo zhruba zodpovedá dvom čembalám.“
Prečo ste sa vlastne usadili v Prahe?
„Žil som 9 rokov v Holandsku, nikdy som sa tam necítil doma. Potom sme s mojou priateľkou prišli na dovolenku do Prahy a hneď na druhý deň sme zistili, ako dobre sa tu cítime. Atmosféra, architektúra, z kopcov sa dá vidieť celé mesto. Ľudia sú veľmi zdvorilí, nemajú nekonečnú potrebu hovoriť, keď nemajú čo povedať. Moji fínski priatelia netušili, že Česi sú niečo ako lepšia verzia Fínov. Česi sú Fíni, ktorí sa vedia usmievať a nie sú celý deň v depresii ani nahnevaní.“
Stavanie nástrojov je pre mnohých rutina, jeden rovnaký proces znova a znova. Tipujem ale, že pre vás je to skôr dobrodružstvo. A tiež veda, s detailmi ktoré treba rešpektovať, ako keď staviate rýchlu plachetnicu. Dlhá cesta s nečakanými zákrutami.
„Áno, je to ideálny terén na objavovanie nových veci. Keď riešite problém, máte úplnú slobodu, ktorú cestu zvoliť.“
Nemáte nejaký príklad?
„Napríklad ako vyrobiť struny. Na prvom omniwerku sme brali struny od výrobcu Aquila, oni robia črevové aj syntetické, ale obmedzené dĺžkou. Pretože sme u nich struny v potrebnej dĺžke nenašli, skúšali sme to inde. Napríklad u výrobcov strún do tenisových rakiet. Pretože tie najdrahšie užívajú črievka či syntetické ekvivalenty. Začali sme pátrať. Tenisové struny boli ale veľmi hrubé. Napadlo nás, čo treba badminton? A tie teraz používame, na bedmintonovú strunu sa nabalí medený drôt, a máme basovú strunu.“
Zoznam vašich zákazníkov je impozantný. Ste na nejaký nástroj zvlášť pyšný?
„Áno, roku 2018 čembalo pre Mahana Esfahaniho. To je americko-iránsky hráč svetového renomé, ktorý sa mimochodom tiež usadil v Prahe. Špecialitou bola ozvučnica z kompozitného materiálu z uhlíkových vlákien. Materiál zaručuje mimoriadnu stabilitu ladenia a funguje aj s tými najhlbšími tónmi.“
To bola jeho voľba?
„On chcel rozšíriť rozsah nástroja dole až k registru 16ď, a ja som vedel, že práve toto bude fungovať. Tradičný materiál je v tomto prípade smrek, ale ja som mu odporučil kompozit s uhlíkovými vláknami.“
Dosku objednáte z továrne?
„Nie, urobím ju na mieru v dielni. Je to taký sandwich, balsa medzi 2 vrstvami uhlíkového vlákna s epoxidom, vlastnosti môžete meniť orientáciou drevených vlákien. Vákuovo sa to zlisuje, epoxid vytvrdne, podobný proces ako keď sa stavia loď z laminátu.“
Metódu ste teda zvolili na základe kvalifikovaného odhadu podloženého skúsenosťami?
„Viem, že puristi by toto riešenie označili za zločin. Ale stabilita ladenia je nedosiahnuteľná. Našim cieľom nie je niečo rekonštruovať do historickej podoby, ale vyrobiť nástroj, ktorý bude spoľahlivo fungovať a bude prínosom.“
Petr Dorůžka (preklad NMR )
Viac článkov od autora nájdete na: http://www.doruzka.com/ (foto: Jukka Ollikka FB)
