Hudobníci parížskej skupiny Zoufris Maracas sú predstaviteľmi globálnej šansónovej scény. Na ich štvrtom albume „Bleu de Lune“ počuť spoločensky kritické i politické texty obalené do chytľavých melódií.
Aj keď sa skupina Zoufris Maracas rozrástla na deväťčlenné zoskupenie, na začiatku boli dvaja. Dvaja Vincentovia: Vincent Sanchez a Vincent Allard, ktorí sa poznajú už od detstva. Neskôr cestovali po Afrike s mobilným filmovým projektorom a premietali tam filmy v dedinách. V tom čase, viac z nudy, začali hrať na gitare, spievať a písať jednoduché piesne. V Paríži sa pred vchodom do metra živili ako pouliční muzikanti. Z ich prvého albumu „Prison Dorée“ (2012) sa predalo 40 000 kópií.
Jachty versus drevené lode
Názov kapely má hlbší význam. Zoufri sa v štyridsiatych rokoch minulého storočia nazývali alžírski migranti, ktorí pracovali vo Francúzsku a domov posielali peniaze. Hudobný nástroj maracas poznáme v našich končinách skôr pod názvom rumba gule. Tie stelesňujú rytmy, ktoré sú pre hudbu skupiny Zoufris Maracas ústredné. Obaja Vincentovia poznajú perspektívu tých, ktorí žijú na okraji spoločnosti, a preto sú ich texty väčšinou o lepšom a humánnejšom svete.
Napríklad v piesni „Mon ami mon frere“ (Môj priateľ môj brat) upozorňujú prostredníctvom karibských rytmov na to, že sa sa všetci raz obrátime v prach, bez ohľadu na to, či žijeme v biede alebo v bohatstve. V skladbe „Sa majesté la mer“ (Jeho veličenstvo more) sa pýtajú mora, či nedokáže potopiť jachty miliardárov namiesto malých drevených lodí, v ktorých zomierajú ich bratia, utečenci a migranti. Pieseň podfarbujú ľahké kapverdské rytmy, ktoré sú charakteristické i pre ďalšie nahrávky albumu. Zaujímavosťou je, že niektoré texty sú aj v španielčine.
Album „Bleu de Lune“ bol vydaný tesne pred vypuknutím krízy, ktorú zapríčinil Covid-19. Z jeho nahrávok je počuť radostná a bojovná hudobná fúzia, ktorá potvrdzuje túžbu po ľudskom bratstve.
Róbert Gregor (foto: press Zoufris Maracas)
